Tým, že prichádzame do častého kontaktu so zosnulými, pozeráme sa na smrť a zomieranie ako na niečo, čo je realitou a súčasťou nášho každodenného života.

Počas pohrebov sme mali možnosť spoznať rôzne ľudské osudy.

Človek sa inak začne pozerať na život, keď stojí pred telíčkom dieťaťa, človeka, ktorý sa utopil, alebo keď odchádza otec či matka. Pohreb, na ktorom som bol prednedávnom, bol predsa len niečím iný.

Kňaz mi povedal, aby som prišiel spievať a asistovať na pohreb, ktorý sa mal konať na nasledujúci deň. Večer predtým chodíme spievať bohoslužbu Parastas. Už večer mi bolo zvláštne, že tam nie je toľko ľudí, ako zvyčajne býva.

V deň pohrebu som pochopil, prečo je to tak. Zosnulý, ktorého sme pochovávali, mal síce matku, manželku, dcéru, brata, sesternicu, ale posledné roky žil ako bezdomovec. Býval v jednej košickej nocľahárni.

Počas pohrebu som si všimol dvoch mladých pánov, ktorí akosi vyčnievali z davu. Na obede, ktorý sa konal po pohrebe, som sa dozvedel, ako to vysvetlila jedna z príbuzných matke zosnulého: "Mami, to sú tí páni, ktorí sa o neho starali..."

Možno si poviete, čo to je za matka, keď vlastného syna nechala takto. Neodsudzujme. Matka žije v domove dôchodcov.

Tí dvaja mladí páni boli z košickej nocľahárne pre bezdomovcov Emauzy. Veľmi ma to zaujalo a milo prekvapilo, že prišli odprevadiť svojho "klienta" na jeho poslednej ceste.

Skláňam sa pred ich skutkom a taktiež pred ich prácou. Obdivujem ich, že sa dokážu venovať skupine ľudí, ktorí sú pre našu spoločnosť, žiaľ, nezaujímaví. Obdivujem to, že sa s ním prišli rozlúčiť.

Autor: MAROŠ ČERNÝ