ne sprostredkovateľa medzi budúcim zamestnávateľom a zamestnancom.

Vraví sa, že personalista je človek, ktorý sám nič nevie, a preto ponúka prácu iným.

Po skončení vysokej školy som sa obrátil na niekoľko personálnych agentúr. Zopár z nich mi poslalo späť svoje formuláre.

Urobil som, čo bolo potrebné, a čakal. Najprv sa nedialo nič, ale časom začali prichádzať ponuky. Bratislava sa príliš neozývala, ponuky prichádzali skôr z Prahy. Po niekoľkých e-mailoch som si dohodol termín pohovoru a keďže podľa mne prideleného agenta bolo najlepšie osobné stretnutie, šup ho do Prahy osobne.

To najlepšie prišlo na mieste. Mladý chlapík v nohaviciach a červenej košeli s nagelovaným kohútom na hlave ma zobral do svojej kancelárie, našiel si môj životopis, opýtal sa, akú prácu by som chcel robiť a čo som vyštudoval. Spýtal sa na tému mojej diplomovej práce a chcel sa o nej baviť v angličtine. Po tom, čo som mu oznámil jej názov (Analýza rizika riadeného procesu pomocou Farmerovho diagramu) sa zháčil a debata sa skončila.

Chvíľu si ťukal v počítači a nakoniec z neho vypadli dve firmy a dve pracovné pozície, na ktoré by som sa podľa jeho slov jednoznačne hodil. V mojich očiach to tak jednoznačne nevyzeralo, a tak sme sa rozlúčili. Celé to trvalo tak päť, maximálne desať minút. Cesta sa naozaj oplatila.

Po niekoľkých podobných pokusoch som stavil na priamu cestu. Oplatilo sa.

Vravel som si, už nikdy viac personálna agentúra.

Prešlo pár rokov a ja som začal uvažovať, že by nebolo zlé vrátiť sa na rodnú hrudu, prípadne aspoň o niečo bližšie. Kamarátka mi odporučila novú personálnu agentúru, v ktorej má konexie, a teda stačí, ak napíšem svoj životopis a určite sa pre mňa niečo nájde.

Po pár dňoch sa mi kamarátka ozvala, že mám očakávať telefonát, lebo miesto pre mňa už je nájdené a môj personálny agent mi bude volať. V stanovenom čase s perom v jednej ruke a telefónom v druhej ruke som sedel za písacím stolom a čakal. Nedočkal som sa. Druhý deň mi dorazil od kamarátky e-mail, že to môj personálny agent nestihol, ale že on sa určite ozve. Neozval sa.

Mysliac si, že pracovná pozícia už asi nie je aktuálna, som sa jej poďakoval za snahu a čas. S prekvapením som sa od nej dozvedel, že pozícia je stále voľná, len môj agent má okrem môjho miesta obsadiť ešte ďalších 200 miest a nestíha. Nechal som to tak.

Asi po mesiaci mi zazvonil telefón a na druhom konci aparátu bol stratený personálny agent aj s pracovnými ponukami. Oboznámil ma s konkrétnosťami a ja som si vzal čas na premýšľanie. Dohodli sme sa, že mu v pondelok, prípadne utorok na budúci týždeň zavolám a dám mu vedieť, ako som sa rozhodol.

Po hlbokom premýšľaní a zvažovaní pracovných ponúk som v utorok poobede vytočil jeho telefónne číslo a hneď na prvýkrát sa aj dovolal. Stihol som mu povedať, kto ho volá a s otázkou, či spolu môžeme hovoriť, som čakal na odpoveď. Odpoveď znela: "O chvíľku zavolám späť." Tak som sa usadil, zasa vzal telefón do jednej ruky, pero do druhej ruky a čakal. A čakal... Čakal by som do teraz, keby som nevedel, že chvíľa netrvá viac ako hodinu, dve hodiny alebo tri hodiny.

Autor: Ján Miľovčík