Pavel Gajdoš (vpravo) v spoločnosti skvelej slovenskej gymnastky Marianny Krajčírovej. FOTO: WWW.GYMNASTICS.SK
Hornozemplínska Nižná Jablonka s pár stovkami obyvateľov bola zapadákov ako vyšitý. Ale už krátko po vojne stála na školskom dvore gymnastická hrazda.
"Pamätám si, s akou chuťou sme na nej krútili bruchotoče a kolenotoče," smeje sa Pavel Gajdoš.
Stojany hrazdy vystružlikal z dreva jeho otec. Zasadil ich do zeme, na ne nasadil oceľovú žrď a decká pochopili, prečo si dal zarámovať veľký diplom, ktorý získal v sokolskej súťaži v Znojme ešte ako vojak základnej služby.
Jeho šesť vlastných, ale aj desiatky tých, ktoré vyučoval.
Futbal? Čo si zošalel?
Pavel Gajdoš oslavuje zajtra sedemdesiatku. Narodil sa na Podkarpatskej Rusi, kde otec ako "nespoľahlivý učiteľ" sprvu pôsobil, detstvo strávil na východe Slovenska, ale už vyše pol storočia žije v Prahe. Azda preto sa na jeho gymnastické úspechy ako keby trochu zabudlo.
Neprávom, cvičil na dvoch olympiádach a dvoch svetových šampionátoch v období, keď boli vo svete len dve jasne lepšie družstvá ako československé - japonské a sovietske.
"Pavel bol úžasne pohybovo nadaný," tvrdí jeho o štyri roky mladší brat Anton, svojho času tiež popredný gymnasta, istý čas aj tréner slovenskej reprezentácie, ale najmä teoretik a autor niekoľkých kníh o tomto športe. "Raz mi písal z Prahy, že ho volajú hrať ligový futbal za Spartak Stalingrad, dnešný Bohemians. Čo si zošalel, futbal hrá každý blbec, odpísal som mu. O pár dní letel s gymnastickým ‚nároďákom' do Číny a o rok do Moskvy na svoje prvé majstrovstvá sveta."
Má oba tímové bronzy z MS
"Mal som šťastie, že som chytil prvú povojnovú éru takzvaných športových škôl dorastu a športových hier mládeže," spomína Pavel. "Na michalovskom gymnáziu sme hrali futbal, volejbal, súťažili sme v plávaní, atletike a, samozrejme, v športovej gymnastike. V nej sme sa ako krajskí víťazi dostali až do celoštátneho finále."
Z bratislavského pedagogického inštitútu po prvom semestri prestúpil na pražský telovýchovný. Dostal sa do Dukly, a to bolo, ako dodáva, druhé šťastie: "V pražskom armádnom klube sa práve nabiehalo na nový, na tie časy aj zo svetového hľadiska moderný tréningový systém. Neskôr ho niektoré krajiny odkopírovali a ešte neskôr samo Československo nezmyselne zrušilo."
Sarajevo: pohľad na zaplakanie
Muži nikdy nezožali na svetových gymnastických pódiách toľko slávy ako ženy, ale Gajdoš má oba bronzy, ktoré Československo na svetových šampionátoch po vojne vybojovalo vo viacboji družstiev. Olympijský mu však o vlások unikol, a to ho aj po štyroch a pol desaťročiach mrzí.
"Gymnastika vždy patrila k najnáročnejším športom. Ani v našej ére nebola núdza o úrazy, ale nebolo ich toľko ako v neskoršom období," konštatuje.
Gajdoš si v Prahe našiel manželku, tiež bývalú gymnastku, a po trénerskej kariére (viedol o. i. Tannenbergra či Stanovského) pracoval na federálnej správe armádneho vrcholového športu.
Skôr, než vyzliekol uniformu, dostal sa ešte raz do jedného olympijského mesta. Do Sarajeva, dejiska zimnej olympiády 1984. Po balkánskej vojne. Ako vojenský pozorovateľ Organizácie Spojených národov v jednotkách UNPROFOR, ktoré kontrolovali dodržiavanie bezletových zón.
"Pohľad na rozbombardovanú sarajevskú olympijskú dedinu bol na zaplakanie aj pre plukovníka, ktorý už všeličo zažil," poznamenal. "Mal som tam byť rok, ale po pol roku som sa na naliehanie manželky pýtal domov."
Čo dosiahol gymnasta Pavel Gajdoš
* Štartoval na dvoch olympiádach: v Ríme 1960 bol členom čs. družstva, ktoré skončilo štvrté, a vo viacboji jednotlivcov obsadil 28. miesto, v Tokiu 1964 bol čs. tím šiesty a on v dôsledku pádu na hrazde a následne z povinnosti odcvičených prostných skončil na 106. mieste.
* Aj na dvoch svetových šampionátoch: z oboch má bronzovú medailu (v družstvách) - v Moskve 1958 v súťaži jednotlivcov skončil na 42. a v Prahe 1962 na 25. mieste.
* Na európskom šampionáte 1961 v Luxemburgu skončil vo viacboji jednotlivcov pätnásty.
