To, že dnes je na Slovensku viac mladých umelcov, ktorí maľujú, je nielen odraz svetového trendu, ale aj kombinácia viacerých miestnych špecifík, ktorých vplyv sa dá zreteľne odčítať aj z doterajšej umeleckej kariéry Davida Baffiho. V júni tohto roku ukončil štúdium maľby u Ivana Csudaia na VŠVU v Bratislave. I keď je ešte priskoro hodnotiť výsledky, nedá sa nevidieť, že práve tohtoroční a vlaňajší absolventi patria k tomu najvýraznejšiemu, čo môžeme v mladej generácii nájsť.
Jeho práce sú na jednej strane maľbami, ktoré nesú všetky typické znaky jej súčasného "looku" - ostrosť a agresivita farieb, maľovanie akrylom, obľuba veľkých plátien. Zároveň však akoby išli proti hlavnému trendu. Nie z nevedomosti alebo z neschopnosti vycítiť, čo práve letí. Naopak, ich istota je viditeľná na každom centimetri plátna.
Toto nepredstierané sebavedomie je postavené na priznanom pôžitku zo samotného maľovania. Jeho súčasníci ju často "krotia" v maľbe v ľahkých lazúrnych tónoch, alebo v spôsobe maľovania zameniteľným s akoukoľvek tlačou. Baffi maľuje akoby intuitívne, expresívne, divoko a rád.
A treba povedať, že zatiaľ sa mu darí ustrážiť tú nebezpečnú hranicu medzi účelnosťou každého gesta a jeho nebezpečnou obsesívnou manierou, typickou pre niektorých maliarov - remeselníkov.
Aj zatiaľ jeho posledná výstava v bratislavskej Galérii Linea to potvrdzuje. Neveľký a na prvý pohľad pre galériu nie práve najšťastnejší priestor naplnil pätnástimi, zväčša menšími obrazmi. Aj keď na väčšine je "niečo" namaľované: kone, sliepka, dojič, podvodník Boris, je jasné že to, čo robí tieto obrazy silnými, je spôsob, ako sú namaľované.
Predmet, alebo presnejšie povedané téma týchto obrázkov je len zástupným dôvodom ich namaľovania. Spôsob, ako sú jednotlivé výrazné ťahy štetca navrstvené, ich intenzita (či naopak ich absencia), súzvuk farieb (alebo ich kontrast), ticho čistých plôch v dialógu s rýchlymi gestami sú odhaleným účelom jednotlivých malieb.
Dokonca v posledných maľ?bách z jeho diplomovej práce sa všetky predmety stratili v štruktúre farebných ťahov. Tie už "neslúžili" žiadnemu zobrazeniu, boli samy osebe ako súčasť abstraktných kompozícií.
Jedným z dôkazom Baffiho neprehliadnuteľnosti na súčasnej slovenskej scéne je aj táto zdanlivo nenápadná výstava, ešte v zdanlivo nenápadnejšej galérii. Zasvätení vedia, že ľudia za ňou stojaci vystavením tohoktorého autora dávajú zberateľskej obci avízo o jeho dôležitosti. V prípade mladého autora navyše o dôvere v jeho časom ešte neoverenú hodnotu. Lebo aj o tomto je súčasná slovenská výtvarná scéna.
Autor: BEÁTA JABLONSKÁ (Autorka je výtvarná kritička)
