Len tridsaťsedem rokov mal Elo Havetta, keď v roku 1975 zomrel. Bolo pre neho neznesiteľné, že nemohol tvoriť a jeho telo zas nevedelo vydržať, že sa oň nestaral. Havettovi uškodil bohémsky spôsob života i neprekonateľný strach z lekárov. Kameraman Dodo Šimončič si spomína: "Raz som s ním šiel k zubárovi. Bolo to za socializmu a tak sme, samozrejme, veľmi dlho čakali. Keď sa Elo konečne dostal na rad, ušiel."
Po Havettovi zostalo len pár pozoruhodných krátkych filmov z FAMU a dva celovečerné Slávnosť v botanickej záhrade a Ľalie poľné. Slovenská filmová tvorba mu príležitosť na ďalšie nedala, našiel sa však v televíznom magazíne o mladom filme Ráčte vstúpiť. Jeho produkčná a zároveň priateľka Mariana Valková hovorí: "Ku každej časti potreboval Elo písomný súhlas. Aj tak bol však magazín očistený od akejkoľvek ideológie. A aj keď bol kritický, nikdy nikoho nedehonestoval. Havetta na ňom pracoval s nadšením a sfanatizoval všetkých okolo."
Na novom dvojdévedéčku nájdete Havettove krátke filmy a dokument Slávnosť osamelej palmy, ktorý o ňom vlani spravili Juraj Johanides a Marko Škop. Je nakrútený v duchu havettovskej hravosti a radosti, ale o to intezívnejší je v ňom zároveň cítiť smútok, ktorý plynie z tragického osudu.
"Panebože, čo za kométu to okolo mňa preletela! Povedal som si, keď som prvýkrát videl jeho Slávnosť. Trvalo, kým som ju pochopil," hovorí Juraj Johanides. Niečo podobné tvrdia v dokumente aj Havettovi rodáci z Vozokan. Jeho filmy videli viackrát, asi aj preto, že sa v nich našli.
DVD Elo Havetta Collection sa začne predávať budúci týždeň. (kk)
