Že von sa jej teraz nechce ísť. Tak teda zostaneme doma. Nevymyslela som žiaden program na dnešný deň. Som zvedavá, čím ma prekvapí ona. Nuž, ideme sa hrať s bábikami. Samozrejme, Barbie.
Odkiaľsi vyhrabávam to, čo zostalo. Dve bábiky, zopár šiat, aj nábytok sa nájde, aj kôň. Už jej klopem na dvere: "Ahoj Džesika, pamätáš sa na mňa? Som tvoja spolužiačka zo základnej školy."
"Jooooj, Luciiija, ja sa takto nerada hrám. Nebudeme sa rozprávať, len prezliekať barbiny, akože idú do mesta na diskotéku alebo na nákup. Len tak. chápeš?"
Nechápem. Nič to. Na pozadí chabej dejovej línie sa trikrát prezlečieme a ideme na prechádzku. Hra sa končí veľmi prozaicky. Spadnem koňovi pod kopytá. Krvácam. Umieram. Ešte aj kôň umrel. A ona sa len smeje.
Straší ma to. Hra? Teraz už vážne neviem. V detskej izbe majú televízor. Filmy plné brutality ukazujúce, že zabíjanie má byť súčasť života? Alebo to, že ako 8-ročná sa musí vyrovnávať so smrťou svojho otca? Zomrel pred dvoma mesiacmi (prvá ich návšteva u nás po pohrebe). Psychológ by o tom isto vedel povedať viac. Aj sociológ.
Nemôžem sa zbaviť pocitu, že toto je aj výsledkom obdobia, v ktorom žijeme.
Dnešná lekcia sa ešte neskončila. Prosíka, nech ideme k počítaču.
Som zvedavá, čo 8-ročné dieťa dokáže s internetom. Svižne vyťukala prihlasovacie meno, heslo. S ním si ťažkú hlavu nerobí, iba "t".
Mala jednu poštu. Že minule písala nejakému chlapcovi. "Ahoj.--------Ahoj.-------Popíšeme?--------O čom? Neviem, o čom chcela, v mojej prítomnosti poštu zrušila.
Pozriem si jej profil. "Niečo o mne: pekná, blondýnka s modrimi očami, 16 rokov. Mám rada modelink. nakupovanie." Neviem, či sa mám smiať, či plakať.
Ďalšia stránka. Online hry. Je zjavne zorientovaná. "Toto je blbosť, aj toto, aha lucia, toto je dzivé." Má 18 rokov? pýta sa jej okno v počítači. Samozrejme, že áno. Môžeme teda vstúpiť. Ruská ruleta. Hrajú muž a žena. Princíp? Keď sa podarí a nevystrelíš si mozog z hlavy, ten druhý si dá dole kúsok oblečenia. Ak si ho vystrelil, ten druhý sa smeje ako blázon.
Takto trávia voľný čas s kamarátkami. Ešte mi mnoho vecí poukazovala. Radšej si nahováram, že sa iba tvárila, že tomu rozumie.
Zúfalo ju prosím, nech mi ukáže nejakú inú stránku. Ukázala. Bola som z toho dňa taká vygumovaná, že som sa hrala ešte asi pol hodiny po ich odchode.
Len som sa týmto chcela spýtať. Ako sa hrajú vaše deti???
velesova.blog.sme.sk
Autor: Lucia Velesová
