Keď teplota v kuchyni dosahuje 31,5 stupňa a vlniaci vzduch sa mieša s vôňou pečeného kurčaťa, zeleninovej polievky a zázvorovej ryže, zaškúlim na kvapku potu, ktorá sa vybrala na cestu z môjho čela po nose dolu. Myknem hlavou nabok, aby som do polievky nepridala nechcenú príchuť ľudskej soli.

Odsávač pár je pustený na najvyšší stupeň, ventilátor vydáva zvuky ako štartujúce lietadlo a ja sa (hlavne pomaly) presúvam k nemu a teraz vyzerám ako Marilyn Monroe, letné šaty vzal vietor a aspoň na chvíľočku mi moje vlastné oblečenie zaclonilo výhľad na teplomer. Od rána sa totiž týram pohľadom na tú nepodarenú stupnicu a rozmýšľam, načo na nej vôbec sú také čísla ako desať, dvadsať, a (čudujme sa - radujme sa), mínusové hodnoty.

V momente sa rozhodujem, že mrkva je omnoho lepšia, keď nie je úplne rozvarená, ryža pod pokrievku zmäkne, aj keď vypnem plyn a kura nemusí byť chrumkavé. Vychádzam z pekla rovno do detského bazéna, a tak ako som oblečená si doňho líham. Vody je málo, nuž sa po chvíli obrátim na brucho.

"Mamička..." Z takého sladkého tónu sa dá predvídať iba jediná vec - bude nasledovať nejaká prosba. "Neupečieš nám buchty?"

Zdvíham sa, voda steká z mojich šiat, zahľadím sa na svoje deti a manžela škeriaceho sa opodiaľ (to si vymyslel ty, však?): "Nie, tatinko vás zoberie na zmrzlinu."

Tatinko protestuje, je teplo, nechce sa mu.

Plne ho chápem.

Chápem ho s úsmevom...

Autor: Silvia Sabová