Stará pani sa pocikala. Už dlho to zadržiavala, lebo sa bála syna požiadať, aby jej pomohol na toaletu. Teraz to však bolo omnoho horšie. "Ty pi...," zreval. "Kto to má po tebe stále upratovať! Si myslíš, že je mi to nejako príjemné?"

...Zvoním. "Čo tu otravuješ?" osopil sa na mňa vysoký chudý chlap, mohol mať tak okolo štyridsiatky. "Prepáčte, ale veľmi kričíte, tak som sa preľakol, či sa niečo nestalo. Urobila vám tá žena niečo?"

Snažil som sa byť zdvorilý, i keď to vo mne riadne vrelo. "Čo ťa do toho!" odvrkol odmerane a zabuchol za sebou ťažké dvere. Chodba zmĺkla, i nadávky utíchli...

Poznali sme ju s Barunkou už dávnejšie. Bola to veľmi stará a veľmi milá pani. Bývala o poschodie nižšie a čas od času sme sa stretli medzi dverami. Raz, keď sme išli venčiť nášho puňťa, začuli sme slabučké volanie o pomoc, práve spoza jej dverí.

Snažili sme sa dostať dnu, no nedarilo sa. Na pomoc prišli aj susedia od vedľa, no všetko márne. Vyraziť dvere sme si netrúfli, lebo stará pani ležala hneď za nimi a vzhľadom na ťažkú reumu nebola schopná posunúť sa ani o kúsok.

Odrazu komusi zišlo na um zavolať zámočníkov a tí to zvládli v priebehu niekoľkých sekúnd. Kým susedia prichystali doma polievku, Barunka pomohla starej žene s hygienou i prezliekaním. Bola úžasná. Nikdy nezabudnem, na to, keď sme boli opäť doma, ako mi vraví: "Starí ľudia tak zvláštne voňajú. Myslím, že by som dokázala byť šťastná ako opatrovateľka starých a opustených."

O pár mesiacov neskôr sme si všimli, že v byte starej pani sa začali veľké rekonštrukcie. Dozvedeli sme sa, že pani je na LDCH (liečebňa dlhodobo chorých), kde už asi zostane "až do konca". Tu sa búralo, tam zas stavalo, ešte plávajúca dlážka, prosím... Mladí si to tu trošku zrekonštruujú a môžu sa nasťahovať. Nakoniec, veď si to zaslúžia, za toľkú oštaru...

(Tento príbeh venujem Medveďovi, s vierou v dobro detí, ktoré si ho raz adoptujú a Barunke, s vierou vo vôňu starých ľudí.)

Autor: Dávid Králik