„Už si počul tú mladú belošku, čo má úplne čierny hlas? Podviedol ju frajer, tak mu vpustila do okna rozbehnutú motorku. Má ružové vlasy a tak sa aj volá: Pink.“ Moje prvé stretnutie s Pink.
Medzičasom 22-ročná Alicia Moorová vydala svoj druhý album, ktorým chce dokázať, že nie je ďalším biomechanickým prehrávačom producentských hitov. To však bolo jasné od prvej chvíle a prinajmenšom po zhliadnutí The Diary of Pink na MTV. Pink má totiž nielen dobrý a mnohovrstevný hlas. Skladba My Vietnam naživo na spomienkovom koncerte pre obete septembrových teroristických útokov je naozaj zážitkom. Je to celkom jednoduchá fajn baba. Nemá hviezdne maniere a robí si žarty z „damn Britney“ či z Destiny‘s Child. Zaoberá sa témami, pri ktorých väčšina speváčok, s ktorými sa delí o vysielací čas komerčných hudobných staníc, vypína televízor. Spieva o rozpadnutých rodinách, o duševnej rozpoltenosti, o zdravom ženskom sebavedomí, o pomoci bezdomovcom.
Album vznikol na základe spolupráce s Lindou Perryovou (ex-Four Non Blondes) a výsledok dokazuje, že Pink nie je obyčajnou sladkou popovou princezničkou. Je to mix rhythm‘n‘blues, popu a rocku. Nie je to zlé, ale ešte to nie je ani dobré. Pink sa musí vzchopiť, aby sa zbavila klišé a melódií, ktoré až príliš okato ukazujú, že pochádzajú zo štýlovej dielne iného umelca. Inak sa na ňu po pár rokoch úplne zabudne a to by bola škoda. Zažil som už skazu niekoľkých vynikajúcich speváčok, za všetky spomeniem Alisson Moyetovú z Yazoo, ktorá fascinovala výkonom v duete s Vinceom Neillom a ktorej hudba z 90. rokov sa nedá počúvať.
Prajem teda Pink, aby pokračovala ďalej a aby sa nebála vypustiť svoj krásny hlas. Aby si nenechala cenzurovať slovo „fuck“, keď ho tam už napísala v pesničkách – ani v textoch v booklete. Nech sa nájde, veď nie je až taká ružová.
Autor: DANIEL LEVICKY ARCHLEB(Autor je publicista)
