Prečítal som v živote už dosť depresívnej literatúry, ale nikdy čosi také nihilistické, ako sú básne Alberta Kaufmanna v zbierke Indiferentní krajina (básně 1978 – 1981). Vyšla v Klube přátel poezie (Paseka, Praha – Litomyšl 2001), autor, vlastným menom Vítězslav Čížek (1952), ako vyplýva z údajov na záložke, doteraz verejne nepublikoval. Zato však rovnomenná zbierka vyšla dvakrát za sebou v edícii Petlice v roku 1981 a 1983 a samizdatovo ešte raz vo väčšom súbore strojopisných básnických textov roku 1987, z čoho aj možno, aj nemožno usudzovať, že sa stretla s čitateľským úspechom (samizdaty sa totiž neorientovali podľa potrieb trhu). V každom prípade nenarazila na nezáujem, na to je príliš provokatívna.
Táto poézia zhnusenia, vedľa ktorej sú napríklad Baudelairove Kvety zla hotovou selankou, sa neopiera o nič, nič nehľadá, nič ju nevzrušuje, nič neočakáva. Ak býva báseň pre autora často vykúpením alebo aspoň chvíľkovým únikom pred zlami okolia, v Kaufmannových veršoch sa zlo, ba priam hnus iba konštatuje a niet ani najmenších pochybností, že básnik ho programovo vyhľadáva a pestuje. „Miluji ošklivé počasí, / mimikry životného hnusu. / Mrtvolní jed tlejíciho listí / a plodný kvas exhumace.“
Čitateľa, pochopiteľne, môže zaujímať, čo vlastne básnický subjekt proti tomu robí, ako, či a čím svoj vzťah k svetu alebo najbližšiemu okoliu odôvodňuje, čo chce svojou poéziou dosiahnuť. Istý druh „nenávisti“ a pocitov spoločenského vydedenectva by bol vysvetliteľný azda autorovou sociálnou marginalizáciou, no skúpe životopisné informácie hovoria, že v rokoch 1970-76 študoval na univerzite v Prahe češtinu a dejiny filmu a do roku 1977 pracoval v Ústrednej požičovni filmov. To je, pravda, rok charty, čiže aj možný dôvod perzekúcie. V ňom by sa dali hľadať stopy Kaufmannovho negativizmu.
Ďalšia príčina, najčastejšie básnicky produktívna, môže spočívať v autorovej vrodenej hrôze z nezmyselnosti bytia, zo samoty, zo známych existenciálnych stavov. Túto stránku v Kaufmannových veršoch nachádzame: „Panický děs a hrůza z lidí / panický děs a strach být sám… / Panický děs a hrůza skončit, / panický děs a strach žít dál.“ V oveľa koncentrovanejšej forme ju vyslovuje v básni Frustrace: „Konstruktivní imunita vůči vzájemnosti / má sekundární účinky. / Za čas ušetřený anulací vztahů / si koupíme leda promarněný život / sprestřený občas hnusem sliznic.“
Báseň za básňou a všade je neprítomnosť akejkoľvek komunikácie a všade to autor nejako konkrétne pomenúva jazykom ulice alebo vulgárnymi výrazmi, pričom je prinajmenej pozoruhodné, že si ani nepripúšťa možnosť ilúzie, sna, príjemnejšej predstavy, spomienky. Sem-tam poriadne zironizuje dobu reklamného „šťastia“, sarkasticky vysmeje upachtené davy, vrhne masám i skupinám do tváre svoje opovrhnutie bez toho, aby sa sám vyvyšoval. Nepozná hrdé gestá, pokladá sám seba za súčasť tohto anonymného absurdného celku, cítiac aspoň na okamih, že „jenom lidé, kteří nám mají co dát, / odcházejí dřív, než je dokážeme pochopit“.
Tomuto rozpotácanému básnickému ja chýba akákoľvek opora a ani čitateľovi neposkytuje hoci len barličky nádeje. „A lidé jdou a hemží se / a lidé jdou a množí se.“ A možno práve takéto jednoduché, zjednodušené, ľahostajné až cynické pomenúvanie vecí, nad ktorými si neraz lámeme hlavu, je pre čitateľov Kaufmannovej poézie lákadlom.
