Keď sa v Šanghaji 23. júla 1921 zišla hŕstka delegátov marxistických krúžkov z celej krajiny, zrejme ani netušili, ako veľmi prepíšu históriu Číny. Počas niekoľkých dní založili Komunistickú stranu Číny, ktorá dodnes silnou rukou vládne najľudnatejšej krajine sveta. Ako sa teda začal písať pred 85 rokmi príbeh prenikania komunizmu do tejto odnepamäti izolovanej časti sveta?

Iniciatíva šírenia komunizmu prišla z Moskvy. Aj hnutie 4. mája 1919, keď sa uskutočnila v Pekingu študentská demon-štrácia, bolo ozvenou boľševických zmien v Rusku. Študentskými lídrami boli zväčša tí istí mladí rozhnevaní muži, čo o dva roky zakladali novú stranu. Nitkami však v skutočnosti stále poťahoval Vladimír Iľjič Lenin.

Všeruská komunistická strana práve dokončovala svoju revolúciu a bola posadnutá rozšíriť vplyv do Číny. V roku 1920 založila sovietska vláda Ďalekovýchodnú kanceláriu ako pobočku tretej komunistickej internacionály známej ako Kominterna. Na jej čele stál súdruh Sumilckij, no prvý výrazný impulz dal až jeho zástupca Grigorij Voltinskij.

Poradca Kominterny Voltinskij podnikol cestu do Číny v rokoch 1920 - 1921 a práve on inšpiroval čínskych revolucionárov vrátane prvého predsedu a ústredného tajomníka strany Čchena Tu-sioua. Ďal-ším sovietskym človekom, ktorý do čínskych miest a mestečiek chodil s príkazmi z Moskvy, bol Nikolskij z Irkutska a holandský komunista Henk Sneevliet.

Lenin bol s pôsobením Holanďana v Indonézii taký spokojný, že ho okamžite vyslal do Číny. Z jeho iniciatívy sa strana neskôr rozhodla spolupracovať s nacionalistickou stranou Kuomintang. Aj preto mala prvá komunistická strana čoraz väčšie problémy s Kominternou.

Od augusta 1920 v Šanghaji, Pekingu, vo Wu-chane, v Ťiang-nane, Čchang-ša a Kantone vznikali prvé marxistické krúžky. Mnohí historici tvrdia, že išlo skôr anarchistov, ktorí sa neriadili základnými zásadami marxistickej teórie. Na prvom zjazde sa zúčastnilo trinásť delegátov reprezentujúcich 53 členov krúžkov, Nikolskij a Sneevliet. Spomedzi nich sa vyprofilovali traja lídri - Li Ta-čao, Čang Kuo-tchao a prvý šéf strany Čchen Tu-siou. Ten príliš kritizoval vplyv Moskvy a priateľstvo s Levom Trockým. To mu nakoniec zlomilo väzy. V roku 1929 musel stranu opustiť, neskôr ho zatkli a uväznili. Takýto postup proti "vnútornému nepriateľovi" sa stal pre stranu typický.

V roku 1925 už bola Čínska komunistická strana najväčšou na svete. Ale ešte jej niečo chýbalo, vláda nad svojou krajinou.

Na prvom zjazde bol aj dovtedy ešte málo výrazný 27-ročný mladík, Mao Ce-tung. Kľúčovým preňho bol rok 1927, keď sa Čankajšek rozhodol vyhlásiť vojnu komunistom. Boli to ťažké časy, keď sa zdalo, že komunisti v občianskej vojne prehrajú. Prežila iba jeho skupina, aj vďaka krátkemu spojenectvu s Kuomintangom, ktorá vznikla v boji proti Japonsku a v duchu oddanosti línii Kominterny. Mao založil vlastné ozbrojené sily - Čínsku ľudovú armádu a dal sa s ňou na legendárny Dlhý pochod. Už vtedy sa Mao driapal k moci, nad stranou mal plnú kontrolu od roku 1935.

Po víťazstve v občianskej vojne sa stali komunisti štátostranou a 1. októbra 1949 Mao Ce-tung vyhlásil Čínsku ľudovú republiku. Zaostalosť krajiny sa Mao, ktorého myšlienky tvorili ideový základ nového štátu, pokúsil prekonať slávnym Veľkým skokom. Skončil sa úplným krachom a oslabený Mao sa pri moci udržal len brutálnou diktatúrou, ktorá vyvrcholila počas kultúrnej revolúcie.

Po Maovej smrti v roku 1976 sa strana posunula iným smerom, Teng Siao-pching presadil "socializmus s čínskymi špecifikami". Akýsi načerveno premaľovaný kapitalizmus. Aj počas tejto zmeny však prišlo ku krviprelievaniu. Študentov požadujúcich na jar 1989 slobodu slova zmasakrovali vládne jednotky na pekinskom námestí Nebeského pokoja - Tchien-an-men. Na námestí, kde vyhlásil Mao vznik komunistickej Číny.

Zajtra - Felix Dzeržinskij