Azda najslávnejším umeleckým stvárnením vojny novodobej histórie je obraz Guernica, nazvaný podľa baskickej obce, úplne zničenej počas španielskej občianskej vojny. Tento trojročný konflikt si vyžiadal viac než pol milióna obetí, začal pred 70 rokmi 17. júla vzburou pravicových dôstojníkov proti republikánskej vláde v Madride.
Krvavé besnenie vyhnalo zo Španielska státisíce ľudí a skončilo sa takmer štyridsaťročnou diktatúrou. Podľa niekto?rých to bol vojenský výcvikový priestor Nemecka, Talianska a Sovietskeho zväzu pre svetovú vojnu.
Občiansku vojnu, v ktorej na strane ľavicových republikánov bojovalo aj viac než dvetisíc ľudí z Československa, niekedy zjednodušene opisujú ako zápas medzi fašizmom a komunizmom. Skutočnosť bola zložitejšia. Na oboch stra?nách existovali rôzne ideológie, takže i vnútri jednotlivých táborov dochádzalo ku krvavým konfliktom (medzi komunistami, trockistami a anarchistami v Barcelone v máji 1937 zahynulo skoro tisíc ľudí). V tábore povstalcov sa stretávali rôzne vízie falangistov (stúpenci fašistickej strany) a monarchistov, ktorí požadovali návrat kráľa.
Povstaleckí lídri, do ktorých čela sa po vypuknutí vojny postavil generál Francisco Franco, nakoniec dokázali svojich prívržencov zjednotiť, čo značne prispelo k ich víťazstvu. Zo začiatku bola ich jednotná vízia vágna: "Sme nacionalisti. Nacionalista je opak marxistu," vyhlásil mozog júlového puču, generál Emilio Mola. Franco sa držal ešte jasnejšej stratégie, že nezáleží ani tak na forme vlády, dôležitý je dostatok autority a moci, ktorá udrží v krajine poriadok.
Franco preto už počas prvých týždňov vojny začal masové čistky na dobytých územiach, čím zlikvidoval takmer všetku (i potenciálne) nepriateľskú inteligenciu. Jedným z tisícov popravených bol i básnik a dramatik Federico García Lorca. K brutalitám sa bežne uchyľovali aj republikáni - u nich to však bola skôr anarchia ako programová stratégia.
Na oboch stranách tresty (smrti) vymeriavali na základe triednej príslušnosti či povolania - tak vraždili robotníkov len preto, že boli robotníci, o život prišli tisíce kňazov napriek tomu, že cirkev sa do pov?stania takmer nezapojila. Jednotlivé skupiny si vybavovali aj osobné účty takzvanými pasesos (prechádzkami), keď vo večerných hodinách ozbrojenci nepohodlnú osobu "vzali na prechádzku" za mesto a tam ju popravili.
A čo k občianskej vojne viedlo? Po vyhlásení druhej republiky v roku 1931 mali rôzne vrstvy španielskej spoločnosti odlišné predstavy o novej podobe krajiny. Jednotlivé vlády (ani ľavicová, ani pravicová) neboli schopné presadiť reformy, ktoré by zlepšili zlú ekonomickú situáciu. Na vidieku chudobní zúfali hladom a bohatí strachom. Krajiny sa zmocnila vlna robotníckych štrajkov a vzbúr anarchistov a separatistov (hlavne katalánskych), ktoré vyvrcholili v októbri 1934 nepokojmi, ktoré si vyžiadali viac než 1500 obetí.
Keď sa potom po pravicovej vláde dostal vo februári 1936 k moci Ľudový front, pustila sa jeho radikálna časť do "spontánnej revolúcie". Prvým terčom sa stala cirkev, potom veľkostatkári, ktorým násilne zaberali pôdu.
V takejto situácii naplánovali armádni dôstojníci puč, ktorý sa po zahraničnej intervencii pretiahol na trojročnú občianskú vojnu.
Už 27. júla 1936 dorazila do Španielska na pomoc povstalcom talianska letka od Benita Mussoliniho. Dodávky nemeckých, talianskych a sovietskych zbraní a účasť tisícov interbrigadistov (medzi nimi bol napríklad britský spisovateľ George Orwell) urobili z tejto vojny "najmedzinárodnejšiu zo všetkých občianskych vojen", ktorá predznamenala nový vek vojen (napríklad masovým nasadením tankov a letectva).
Koniec vojny, ktorý oznámil Franco 1. apríla 1939, však neznamenal koniec utrpenia španielskeho národa. Najmä počas prých rokov Frankovej diktatúry likvidovali "vercidos" (porazených).
Zajtra - Joseph Arthur Gobineau
Autor: ŠÁRKA NOBILISOVÁ, čtk
