Opúšťajú sever, ale nie s očakávaním prázdninového dobrodružstva. Skôr so strachom a s vierou, že vojna nebude trvať dlho.

"V správach hovorili, že Hizballáh má 14tisíc kaťuší. Už sme im ich veľa zničili, tak dúfame, že sa to skoro skončí," hovorí 86-ročný Nachum Narkis z Naharíje. V meste, asi desať kilometrov od hranice s Libanonom, zaznamenali prvú izraelskú civilnú obeť tejto vojny, 40-ročnú ženu. Sedela na balkóne a pila kávu, keď jej byt zasiahla kaťuša.

Nahum Narkis sa narodil ako Josef Strauss v Nemecku. Do Naharíje prišiel v roku 1938 a v meste žije prakticky od jeho založenia. "Nebudem odtiaľto odchádzať, aj keď sa bojím," rozpráva. Sedí vo svojej "bezpečnej izbe". Takúto miestnosť má väčšina novších izraelských bytov. Nielen na severe, v celej krajine. Keď je pokoj, fungujú ako bežné izby, vo vojne ako súkromné "kryty". Majú dvojité pancierové dvere, nepriestrelné okná, špeciálne vetranie. Nachum má v "bezpečnej izbe" aj veľa kníh, vodu, rádio a svoje lieky. Sedí čo najďalej od okien a počúva pouličné amplióny, z ktorých občas pokojný, ale razantný hlas ľuďom odporučí, aby išli do krytu, a ak sa rozhodnú zostať doma, aby nevychádzali na balkóny. V sobotu to boli len odporúčania, od včera platí na severe stanné právo a z odporúčania sa stala povinnosť.

Ľudia v Naharíji sú z toho unavení. Udržať deti v krytoch je nadľudská práca a predstierať pred nimi, že to nie je až také vážne, dá tiež zabrať. Verejné kryty sú depresívne miesta. Betón, postele, lacné plastové stoličky, bandasky s vodou a hučiaca klimatizácia. Nervózne napätie, predstieraný pokoj a tvrdohlavé odhodlanie. A Arabi a Židia spolu. Okolie Naharíje je plné arabských dedín. Reportér AFP hovoril s lekárom, ktorý mu povedal, že zo šoku teraz liečia viac Arabov. "Židia sú viac pripravení vyrovnať sa s realitou. Taká je naša kultúra."

"Aj by sme odtiaľto odišli, ale mám tu pacientov a čo im poviem," hovorí ruská lekárka Irina. Jej dve deti sú v skautskom tábore v Eilate, najjužnejšom cípe Izraela. Budú tam do polovice augusta. "Takže zatiaľ si hovorím, že keď sú deti v pohode, my s manželom to nejako prežijeme."

Snaží sa vyzerať vyrovnane, ale pri pohľade na starší činžiak, ktorému po zásahu rakety chýba vrchné poschodie, sa jej to nedarí. "Ak mám skutočne z niečoho depresiu, tak z tých prázdnych ulíc," vysvetľuje.

Skutočne, Naharíja vyzerá akoby vymrela. Jediné, čo sa pohybuje, sú listy paliem a televízne štáby z celého sveta. Miestni hotelieri, reštauratéri a predavači majú úplne pokazenú sezónu. V neďalekom rekreačnom stredisku Ahziv pomaly hnije ovocie, čo Mia Yašar nakúpila pre svojich hostí. Jej chatky sú obľúbené v celom Izraeli. Od stredy sú však prázdne a Mia teraz len vyškrtáva ľudí, čo zrušili dovolenku. "Môžem to tu zabaliť," rozčuľuje sa. "Kvôli nejakému bláznovi a jeho tlupe. Presne tak to napíš do novín. Pár tisíc ľudí ide zničiť dva štáty."

Autor: Naharíja