
Učebnice dejepisu sú špecifickým slovenským problémom, hovorí doktor Viliam Kratochvíl z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. V Nemecku či Rakúsku vychádzajú bez problémov každý rok nové. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
BRATISLAVA - Dnešní gymazisti vedia o druhej polovici dvadsiateho storočia, o rokoch, v ktorých žili ich starí rodičia a vyrastali ich mamy a otcovia, menej ako o praveku. O Benešových dekrétoch a odsune sudetských Nemcov, Pražskej jari a udalostich roku 1968 sa nemajú kedy a ani z čoho učiť.
Na gymnáziu nie je za tri roky možné prebrať všetko, čo predpisujú dnešné učebné osnovy a gymnazisti druhých a tretích ročníkov navyše nemajú ani dvanásť rokov po revolúcii moderné učebnice. Aj prváci sa ešte vlani učili z niekdajších komunistických učebníc. Až tento školský rok dostali nové, história sa v nich končí 15. storočím. „Druháci sú v podstate bez učebnice. To, čo dostanú zo skladu učebníc, im odporúčam ignorovať. Ide o neprehľadný, nezrozumiteľný text poplatný rokom normalizácie,“ hovorí učiteľ Martin Kríž z Gymnázia Ľ. Štúra v Trenčíne.
„Komunistické knihy už nahradili aj na Balkáne, Slovensko v tomto drží európsky rekord,“ tvrdí Juraj Smatana, učiteľ dejepisu z Gymnázia v Považskej Bystrici.
Tretiaci používajú dočasné učebné texty historikov Liptáka a Kováča. „Dnes by sme už potrebovali riadnu učebnicu,“ hovorí učiteľ Kríž.
V Rakúsku vychádzajú učebnice dejepisu každý rok. Tohtoročná pre maturantov napríklad obsahuje aj výsledky minuloročných volieb.
„Naše ministerstvo školstvo nevytvára svojou legislatívou podmienky na vznik nových učebníc, z roka na rok je balík financií na ich tvorbu menší a menší. Mimochodom, tohto roku je najmenší! Kým vo svete má učiteľ bežne na výber alternatívnej učebnice a učí z tej, ktorá mu najlepšie vyhovuje, u nás učitelia kopírujú texty, ktoré si sami zháňajú,“ hovorí doktor Viliam Kratochvíl z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.
Stále sa učia hlavne fakty
Aký je rozdiel medzi západoeurópskym a slovenským gymnazistom? „Podstatný. Náš pred prijímačkami na vysokú školu dokáže vysypať z rukáva roky a udalosti spojené s nimi, jeho západoeurópsky rovesník si popri faktografii osvojuje celú škálu zručností. Napríklad, ako porozumieť textu, analyzovať ho, vyberať z neho informácie, samostatne ich interpretovať. Dejepis sa tak stáva viac prostriedkom na osvojovanie si spôsobilostí pre život,“ vysvetľuje Kratochvíl.
Dejepis sa učí málo
Históriu sa gymnazisti v prvom až treťom ročníku učia po dve hodiny týždenne, vo štvrtom ročníku je výberovým maturitným predmetom a má formu seminárov. V západnej Európe sa dejiny povinne učia celé štyri roky. František Švába zo sekcie gymnázií ministerstva školstva tvrdí, že nie možné zvýšiť počet vyučovacích hodín dejepisu. Do úvahy by to prichádzalo iba pri integrovaných predmetoch, čo je hudba budúcnosti.
Ministerstvo školstva si nemieni sypať popol na hlavu ani čo sa týka nedostatku učebníc. Danišová: „Dejepisná obec je rozdvojená, nevedia sa na ničom dohodnúť, všetko im trvá nesmierne dlho. Dlho tvorili učebné osnovy, to isté sa opakuje pri tvorbe učebníc. Veď nech napíšu, my im to vydáme.“
Ako by sa mal učiť
„Musíme opustiť predstavu, že náš absolvent gymnázia musí zvládnuť celé dejiny od praveku po 20. storočie. A to ešte bez učebníc a nedostatočného rozvíjania myslenia žiakov,“ vysvetľuje doktor Kratochvíl. „Pokúšame sa to zmeniť v novom modeli maturitnej skúšky. Chceme, aby maturant zvládol 10 exemplárnych problémov zo svetových a národných dejín. Ale tak, aby v nich boli vyvážené vedomosti a spôsobilosti. To by mala byť nová cesta osvojovania si dejín.“
Kým sa nezmenia kritériá prijímania na vysoké školy, kde sa bazíruje najmä na faktografii, bude maturant skladať skúšky dvakrát. Čo na tom, že všetky tie dátumy a udalosti zostávajú v jeho pamäti iba nakrátko. „Dejepis najviac prznia právnické fakulty. Aký význam majú prijímacie testy, ktoré nedokážu vyriešiť ani profesori dejín,“ pýta sa Smatana. Jeho kolegovi Krížovi táto príprava študentov pripomína schopnosť naučiť sa naspamäť telefónny zoznam.