Kuffelová, Ivan Vojtek, Gabriela Škrabáková/Lucia Párnická, Marcel Ochránek/Erik Peťovský, Anton Živčic a ďalší * Premiéra 15. a 16. marca 2002
Komplikovaná zápletka, priamočiare charaktery bez psychológie, erotické narážky a detaily intímneho života - to sú atribúty každého dobrého vaudevillu alebo inak, divadelného bulváru. Na takúto zábavu stavili aj inscenátori v nitrianskom divadle, keď si zvolili majstra zábavnej zápletky Georgesa Feydeaua. Jeho hra Chrobák v hlave je už desať rokov v repertoári Slovenského národného divadla. A možno aj to bol dôvod osloviť režírujúceho herca Emila Horvátha, ktorý už má s Feydeauom herecké skúsenosti.
Nitrianska inscenácia …a ešte som aj smoliar! sa valí v nezastaviteľnom tempe, bezhlavo sa striedajú chvíle veľkého hluku a napätia s prázdnymi momentmi čakania na ďalší komediálny výstup. Zložitosť zápletky sa dá zhrnúť takto: každý spí s každým, iba jedna verná manželka sa s tým nevie vyrovnať. Na manželskú vernosť útočia hneď dvaja zvodcovia. Pontagnac Branislava Matuščina svojím flegmatickým a nevýrazným herectvom nepresviedča, že jeho úspechy v láske sú skutočné. Druhý hriešnik Rédillon v podaní Marcela Ochránka (alternovaný Erikom Peťovským) presvedčivo, s vnútorným záujmom prenasleduje vydaté družky. Pontagnacova žena v podaní Gabriely Škrabákovej je priamou a nekomplikovanou postavou, ktorá môže povedať a urobiť čokoľvek a hrať s kýmkoľvek. Eva Pavlíková ako Lucienne Vatelinová nie je stopercentne presvedčená, že úloha klamanej manželky, ktorá sa snaží zmieriť s neverou, je jednoznačne komediálnou postavou tak, ako to chcel režisér.
Jej neverný manžel (Ivan Vojtek) dokázal presvedčiť publikum i ostatné postavy, že nevera za kanálom sa neráta a že manželská láska pokračuje bezo zmeny, lebo manželku miluje. Daniela Kuffelová a Anton Živčic s komediálnym nasadením stvárnili najpríťažlivejšiu manželskú dvojicu Angličanov, ktorí si inkognito prišli každý samostatne užiť do Paríža. A Milka Zelmanová sa ako hotelová slúžka zviditeľnila samoukájajúcou exhibíciou, ktorá napriek uhladenosti predlohy prekvapujúco zapadá do presexualizovaného textu a vedenia inscenácie. To nenapraví ani moralizátorská postava sluhu Géroma (Milan Kišš/Ján Greššo), ktorá svojimi životnými múdrosťami cudzo z celej inscenácie vyčnieva.
Náznak interiéru zo začiatku minulého storočia v scéne Jozefa Cillera svojím amatérskym vzhľadom nepomáha celistvosti inscenácie. Veľký počet hnedých dverí, ktoré vedú ktovie kam, iba zvyšujú chaos na nitrianskom javisku. Kostýmy Ľudmily Várossovej tými najjednoduchšími farebnými náznakmi nadbytočne charakterizujú postavy a vytvárajú z nich dramatické dvojice. Nepochopiteľné zostáva, že v záverečnej scéne manželského zmierenia majú doplnky rovnakej farby i látky práve potenciálni milenci, a nie zmierujúci sa manželia.
Vaudevilly boli pôvodne zábavné pesničkové predstavenia na pobavenie prostého obyvateľstva miest. V tomto prípade využil režisér hudbu Víťazoslava Kubičku iba na zvýraznenie najhektickejších akčných scén (vrátane skandovaného záverečného potlesku), čo z vaudevillu robí miestami grotesku. Režisérovi sa v nitrianskom „smoliarovi“ nepodarilo povedať nič o manželstve ani o partnerskej vernosti či nevere. Možno preto to akademické odôvodňovanie a ospravedlňovanie dramaturgičky Jany Liptákovej v bulletine.
Autor: DANIEL UHEREK(Autor je divadelný kritik a prekladateľ)
