Ako hodnotíte Putinove dva roky na ruskej prezidentskej stoličke?
„Z Putinovho pohľadu sú to úspešné dva roky. Podarilo sa mu zvrátiť tie problémy, ktorým na konci svojej éry čelil Boris Jeľcin. Centralizoval moc v krajine a výrazným spôsobom oklieštil právomoci gubernií. Koncom 90. rokov stálo Rusko na pokraji rozpadu. Po administratívnej reforme previedol moc z 89 subjektov federácie na sedem nových gubernií.
Generálnym gubernátorom dal síce moc, on ich však vymenúva i odvoláva. Z pohľadu demokracie ide o dosť zásadný zásah. Rusko ale nie je klasickou európskou demokraciou.“
V riešení čečenského konfliktu sa ale od Jeľcina veľmi nelíši…
„Po udalostiach z 11. septembra v USA zahraničie vníma konflikt v Čečensku inak. Putin je však stále zástancom vojenského riešenia. Politické riešenie je v plienkach. Moskva v Čečensku dosadila administratívu, tá ale bez vojenskej intervencie nie je schopná konať. Dá sa povedať, že nebol úplne úspešný. Posunul sa v tom, že zmenil optiku medzinárodného spoločenstva voči Čečensku.“
Pomohli mu udalosti z 11. septembra na domácej scéne?
„Putinovi udalosti v Amerike priniesli silný tlak silových rezortov, predovšetkým armády. Zmenou postoja voči Washingtonu, ako aj tým, že pustil Američanov do Strednej Ázie, neboli moskovské vojenské kruhy nadšené. Okrem armády išlo aj o problém vojenskopriemyselných kruhov.
Bombardovanie Juhoslávie postavilo Moskvu do konfliktu so Západom. Tým sa Rusi priblížili k Indii a Číne a boli schopní urobiť dobrý obchod so zbraňami. Iba Pekingu predali zbrane v hodnote o sedem miliárd dolárov vyššej, ako sa počítalo. Vojenské kruhy preto zblíženie so Západom nevítajú.
Putinovi Západ najviac vyčíta konflikt s médiami.
„Dnes nie je v Rusku celoštátna televízia, ktorá by si dovolila Putina kritizovať. Okrem médií má pod kontrolou aj gubernie či oligarchov, ktorí sú ticho a sú radi, že sú radi.“
Priniesli Putinove dva roky zmeny vo vzťahu k Bielorusku a Ukrajine?
„K strategickej zmene nedošlo. V Jeľcinových časoch bolo viac politického tlaku. Za Putina prišla ekonomizácia zahraničnej politiky. Ide mu o to, aby mali ruské firmy v týchto krajinách postavenie. Dá sa povedať, že za dva roky získali v tomto smere viac ako za desať rokov Jeľcina. Moskva nemá záujem, aby tam došlo k zmene režimov. Ak by tam k zmenám malo dôjsť, tak by sa najprv musela odohrať zmena v Moskve.“
Ako hodnotíte Putinove dva roky vo vzťahu k Slovensku?
„V porovnaní s Jeľcinovou érou došlo k posunu. Po parlamentných voľbách v SR došlo k politickému ochladeniu, ktoré sa zmenilo až po príchode ruského šéfa diplomacie Igora Ivanova do Bratislavy v januári 2000. Moskva už nerobí to, čo robil Jeľcin v prípade Slovenska. Už nepočuť výroky, aby sme sa sami rozhodli v prospech neutrality. Táto agenda odišla. Na druhej strane ale ruský Jukos sprivatizoval Transpetrol, Gazprom je členom konzorcia v SPP a o chvíľu bude témou výroba a distribúcia elektrickej energie, o ktorú má Moskva tiež záujem. Aj napriek tomu, že sa neobjavovali politické témy, boli Rusi počas súčasnej vlády na Slovensku ekonomicky úspešnejší ako za vlády Vladimíra Mečiara.“
JURAJ TOMAGA
