ajšieho. V tomto duchu im ich priatelia humoristi píšu dialógy do televízie a do rozhlasu. Národ sa smeje. Smejú sa aj hostia Novej scény. Lasica Nogu obliekol do Daphné v Niekto to rád horúce, Bednárik do jeho kože vovliekol dušu ženy. V novej premiére muzikálu Klietka bláznov je transvestita Zaza. Len malá časť Slovákov však pozná aj Mira Nogu z divadla Astorka-Korzo 90, kde hrá v polovici predstavení. Málokto si uvedomil, že len pred dvoma rokmi si zahral v skvelom českom filme klasika Karla Kachyňu Hanele. Českí diváci si ho obľúbili v rodinnom seriáli Ranč u zelené sedmy. Všestranný workoholik Noga chce hrať - veľa a dobre. Vychádza mu to, aj keď sa stále náhli.
So Skrúcaným ste pár humoristov, šoumenov, muzikálových hercov, sám za seba ste aj divadelný a filmový herec. Čo u vás prevažuje?
Vždy som si túžil raziť cestu klasického herectva - vo filme aj v divadle. Naša dvojica ma predsa len v istom období trochu "prevalcovala". Mediálne a komerčne "zabrala" a jemne mi odsunula do úzadia to, čo som chcel robiť predovšetkým. Bol v tom však aj osud a moja vlastná rozorvanosť. Milan Steindler si ma pred rokmi vytypoval do svojho režisérskeho debutu podľa scenára Haliny Pawlowskej Vrať se do hrobu! Nikoho iného si v ňom nevedel predstaviť. Nakoniec si to na Menzlov popud zahral sám. Ja som sa však v tom čase upriamil na spoluprácu s Novou scénou, kde som sa chcel dostať do partie Lasicu, Satinského, Labudu arežiséra Strniska, bývalých členov pôvodného divadla Korzo. Možno by sa moja filmová dráha odvíjala skôr a rýchlejšie, keby... Nerealizovaných príležitostí bolo viac. Našťastie, pred šiestimi rokmi sa to zlomilo práve vďaka ponukám z Čiech. Českým režisérom neprekáža, keď je niekto komik a neboja sa ho obsadiť aj do vážnejších úloh. Dnes mám pocit, akoby som nič nezmeškal, všetko si na mňa počkalo.
Vašou profesionálnou skúsenosťou sa tiahne rozdvojenosť - pohybujete sa medzi estrádnymi výstupmi a dramatickými postavy. Žije sa vám šťastne v tejto schizofrénii?
Môžem byť najšťastnejším, pretože nie každý dobrý dramatický alebo divadelný herec vie urobiť šouprogram, spievať aj zabávať ľudí. Pár rokov politickej satiry a estrády boli pre mňa výbornou školou. Tento žáner je ťažký. Divadelný herec sa môže za svoju postavu skryť. Ja som však maximalista a blázon a jedna poloha mi nestačí. Ráno skúšam teansvestitu v muzikáli, večer som vrahom z Dostojevského.
Máte na to nejaký zvláštny grif? Špeciálnu techniku prepínania?
To "prešaltovanie" prestáva byť problematickým, keď človek k svojmu povolaniu pristupuje poctivo, s pokorou. Mám rád skúšobné obdobie. Poriadne si nacvičím postavu, snažím sa prvý vedieť texty, naučiť sa pohybovať v priestore, aby som mal možnosť hľadať si nový spôsob, odlišný od iných mojich úloh.
Čo znamená schovať sa za postavu?
Niektorí herci, vyťažení v divadle, idú z hry do hry a niekedy pôsobia dojmom, že sú vo všetkom akoby rovnakí. Časť z nich si dokonca na tom zakladá - hrajú seba a myšlienkové pochody... Obdivujem napríklad herectvo Dustina Hoffmana, Al Palina, Roberta de Niro - tí sú zakaždým iní.
To je opäť film. Sledujete českú kinematografiu? Videli ste filmy, ktoré boli nominované na Českých levov?
Nemám veľa času a zatiaľ som ich nevidel. Veľmi ma však teší, že minulý rok Anička Šišková a tento rok Zuzana Kronerová získali svojho Leva. Pre divadlo Astorku je to úžasné povzbudenie. Režisér Kachyňa, ktorý ma obsadil do vážnej úlohy vo filme Hanele, tiež nominovaného na túto cenu, mi raz povedal, že rád obsadzuje slovenských hercov, pretože sme iní, prinášame oživenie do českých filmov. Tým nám všetkým vlastne vzdal poctu...
Myslíte, že nám naozaj ostanú už len zahraničné filmy?
Všetci sme z toho smutní. Chcem však veriť, chcem byť optimista... Ide mi to ale ťažko, pretože aj v rámci tvorby pôvodných televíznych programov sa robí veľmi málo. So Števom sa v Markíze snažíme v našom cyklickom televíznom kabarete O tri štart ísť v duchu komponovaných vecí. Osobne som už alergický na všetky zábavné programy, ktoré vidím na slovenských kanáloch. Jeden moderátor spovedá pár hostí, no a relácia dopadne tak, akí vtipní budú pozvaní. To je celá zábava.
Je tu televízia Joj. Nevidíte v nej novú príležitosť?
Neoslovili nás. Vedenie Joj zatiaľ nepociťuje potrebu investovať do pôvodných slovenských zábavných programov, pretože majú vlastné, predtočené pomaly aj na rok dopredu. Reprízami naplnia program, ako len chcú. Je to geniálny počin, ale, samozrejme, len jednostranne výhodný. Časom uvidíme...
Ako vás vnímajú kolegovia divadelníci? Nedávajú vám najavo, že patríte skôr do šoubiznisu?
Presne s týmto problémom som neustále bojoval. Už aj režiséri začali o mne pochybovať. Moja popularita plynúca z ľahšieho žánru im začala prekážať. Zmenilo sa to až po rozdelení republiky. Vtedy som zažíval aj rozvod a veci, ktoré ma poznačili v osobnom živote. Trochu som pribrzdil a razantnejšie som si určil smery. Aj politická klíma na Slovensku v tom čase priniesla veľa sklamaní a autoritatívnej politiky. Vďaka autorskému prispeniu Stana Radiča a Jara Filipa nabral náš žáner silný občianský postoj. V divadelných a filmových kruhoch som sa stretol s prejavom úcty, že sme nemali strach hovoriť za seba, keď niektorí profitovali, iní sa viezli a ďalší sa báli.
Politika zrejme zohráva vo vašom živote významnú úlohu. Sledujete každodenné dianie?
Podstatne menej. Už som skeptický. Aj celá naša partia akoby stratila zmysel. Dokonca sa na istý čas rozpadla. Po posledných voľbách sme si trochu vydýchli, povedali sme si, že sa môžeme venovať umeniu...
Stano Radič vyštudoval sociológiu. Má diplom na to, aby poznal vášho diváka a poslucháča. Ako si ho predstvaujete vy?
My sme si našich divákov rozdelili. Svojím opozičným pôsobením sme si vlastne štyridsať percent publika dobrovoľne zlikvidovali. Títo ľudia nás potom nemajú radi ani v apolitických veciach. Pre mňa je však morálnou satisfakciou, že som sa nezapredal. Dnes hľadáme so Števom v O tri štart optimálny stred. Je to ťažké nielen v politike, ale aj v humore.
Po nových voľbách sa na vaše plecia možno opäť navalí veľa práce...
Nechcem na to ani pomyslieť! Priznám sa, že už na to nemám asi ani dosť síl... Mysleli sme si, že to na Slovensku bude vyzerať trochu inak.
Vy by ste nikdy neboli politikom?
Nič nevylučujem. Nikdy nehovor nikdy. Môže sa stať, že jedného dňa sa tak naštveme, že politiku začneme robiť my.
Vaším domovským divadlom je Astorka. V hre podľa Zločinu a trestu hráte po boku Borisa Farkaša, ktorého kritika a diváci vyznamenávajú za jeho stvárnenie vyšetrovateľa. Hlavný hrdina - váš Raskoľnikov - akoby ostával v úzadí. Neirituje vás to?
Nie. Hra je tak postavená zámerne. Keď chcem, viem to "rozbaliť" inde - napríklad ako Daphne v Niekto to rád horúce. Môj základ v Polákovom poňatí je vedieť mlčať-tajiť. Keď mám po Borisovych monológoch len jednu vetu, je ťažšie ju vysloviť, ako predniesť desaťstranový text. Musím byť presný, čo najnenapádnejší, najcivilnejší.
V týchto dňoch naplno "rozbalíte" transvestitu na Novej scéne. V čom je to iná úloha od vašich predošlých v ženských šatách?
V Cintoríne slonov hrám vdovca, ktorého smrť manželky tak poznačí, že sa skrýva v úlohe ženy. Je to psychologická dráma. Niekto to rád horúce je zas vďačný muzikál, založený na situačnej komike. Keď ma oslovil Bednárik na úlohu transvestitu Zazy, váhal som. Znovu ženské šaty... Priznám sa, že ako muž, ako herec, nemám v sebe šesť vrstiev ženy. Máloktorá herečka ich má toľko. Na druhej strane, tentokrát hrám skutočnú ženu - Zaza je uväznená v mužskej koži. Som muž, ktorý musí byť vnútorne so ženou stotožnený a najradšej by sa dal preoperovať. Muzikál má krásnu tému - obhajuje homosexualitu, ku ktorej sme, chvalabohu, liberálni.
Ste si istí, že aj na Slovensku?
No... Dúfam, že divák nebude veľmi šokovaný. Je to napísané veľmi bravúrne a v tragikomickej polohe.
Vy sám poznáte osobne takýchto ľudí?
Ale áno. Minimálne tretina obsadenia sú gayovia. Dnes sú už takíto ľudia hrdí na svoju orientáciu a cítia sa v nej šťastní. Netrpia tak, ako trpeli napríklad Čajkovský alebo Michelangelo, ktorým sa aspoň pošťastilo, že svoj komplex pretavili do tvorby.
Vy máte nejaký komplex?
Myslím, že nie. Ako muž určite nie. Možno... som sa viac oženil so svojim povolaním ako s naozajstnou manželkou.
Z toho vyplýva, že ste sa pre manželstvo s profesiou rozhodli už definitívne?
Bol som dosť dlho ženatý, som hrdý rodič a viem, čo to je mať alebo nemať rodinné zázemie. Momentálne mám 42 rokov a možno nemám celkom vysporiadaný osobný život, ale myslím si, že som šťastný.
Vedeli by ste zhodnotiť postoj alebo skúsenosť štyridsiatnika? Vraj vtedy muži prechádzajú krízou?
Mal som rôzne krízy už predtým a veľakrát som ich riešil hlúpo. Človek asi potrebuje všetko skúsiť, aby prišiel na to, čo nechce a čo mu najviac vyhovuje. Úplne som vylúčil zo svojho života alkohol. V štyridsiatke má už asi človek upratané hodnoty a je spokojnejší.
Čo teda chcete a čo nechcete?
Možno by som rád našiel partnerku na tie roky, keď sa upokojím a budem viac selektovať prácu. Keď si budem viac užívať života. Zatiaľ mám pocit, že to, čo žijem, je šialený rýchlik. Asi sedemdesiat percent ponúk odmietam a pritom tvrdo pracujem... Spolupracujem s ľuďmi, s ktorými chcem pracovať, to znamená, že si vyberám. Tento stav je veľmi príjemný. Najviac ma ale stále láka film, film, film...
Neoverené zdroje o vás uvádzajú, že si dávate "pozor na peniaze". Vraj ste prehnane šetrný. Je to pravda?
Šetrný? Možno je to neprajnosť tých, čo počítajú moje pracovné ponuky. Mám pocit, že peniaze, ktoré som zarobil, ani poriadne nepotrebujem, pretože ich nestihnem minúť. Keby som mal možnosť, odišiel by som aspoň na mesiac preč a utratil, čo sa dá. Na peniazoch mi nezáleží, na práci áno.
Autor: Tina Čorná / Foto: Pavol Weber
