kolektívne nadávali, sa stal národným hrdinom. Aj Bild odštartoval petíciu, aby zostal v tíme.

Zápas o tretie miesto som sledoval v Hamburgu v portugalskej štvrti. V prízemí starých domov sú kaviarne a reštaurácie, ktoré ponúkajú portugalské špeciality, predovšetkým ryby a morské príšery. Portugalci patrili medzi prvých "gastarbeiterov" v Nemecku. Dnes patria medzi najlepšie integrovaných cudzincov.

Pred "Julios Tapas Bar" sedím vedľa Joela a jeho mladšej sesternice Marie. Joel má 13 rokov a portugalský dres. Maria obliekla svojmu macíkovi portugalskú vlajku. Reštaurácia patrí ich tete.

"Komu fandíte?", pýtam sa. Joel čistou nemčinou odpovedá: "Som Portugalec, tak jasné, že Portugalsku." Občas príde z kuchyne na kontrolu mama a dáva po portugalsky príkazy. Deti odpovedajú po nemecky, len keď sa už veľmi zlostia, prejdú do materčiny. U "Julia" sú prevažne nemeckí zákazníci. Objednávajú si pivo, portské a góly. Prvý polčas sa končí nerozhodne.

"Je to zápas porazených," konštatuje trochu smutne Klaus. Na druhý polčas prišli spolu s kamarátom Horstom. Obaja sú dôchodcovia. Diskutujú o zostave, trénerovi a o budúcich majstrovstvách. Tie by podľa nich mohli byť opäť v Nemecku, vraj: "Či len tí Afričania stihnú pripraviť všetky štadióny." Pomedzi nás prechádza Louis a predáva ruže. Páni sa gavaliersky opýtajú Sabine, kto-

rá stojí obďaleč, či by jej mohli jednu kúpiť. Ona rozpačito odmieta.

"Som smutná, že sa to už všetko skončí, pre mňa za mňa by ešte mohli hrať ďalší mesiac," hovorí Sabine. "Nie som fanúšičkou futbalu, ale tá atmosféra mi bude chýbať. Futbal nás všetkých na chvíľu zjednotil."

Autor: MICHAL KMEČ, Hamburg pre SME