po dlhé stáročia, behá vám mráz po chrbte.

HAGIA SOFIA

Po prvýkrát sa stal Istanbul významným mestom pomerne neskoro, až v 4. storočí nášho letopočtu za vlády cisára Konštantína, od ktorého dostal aj svoje meno - Konštantínopol. A odvtedy už scénu svetových dejín neopustil. Po rozpade Rímskej ríše sa Konštantínopol (vtedy ešte Byzantion) stal hlavným mestom Východorímskej ríše a centrom východnej Cirkvi. Mesto sa začalo búrlivo rozvíjať. Polostrov, z jednej strany obmývaný vodami Bosporu a z druhej strany zátokou Zlatý roh (po turecky Hali), vbiehajúcou do európskej časti pevniny, je ideálnym miestom na osídlenie. Prirodzená hradba vôd zo všetkých strán, okrem severozápadu, chránila počas mnohých vojen bohatstvo a blahobyt mesta. Keď v 5. storočí postavil cisár Justinián Chrám Božej múdrosti - Hagia Sofia, stal sa najväčším kostolom v celom - vtedy známom - svete. Sám Justinián počas slávnosti vysviacky chrámu vraj zvolal: „Šalamún, prekonal som ťa!“, čím narážal na to, že Hagia Sofia bola väčšia a krajšia ako jeruzalemský chrám. Posúďte sami: výška kopuly je 55,6 a priemer 31 metrov, šírka vnútorného priestoru hlavnej lode meria 81,8 a dĺžka 38,7 metra. V chráme sa nachádza množstvo vzácnych mozaík z 9. až 11. storočia, klenbu podopierajú okrem štyroch hlavných mohutných pilierov aj stĺpy dovezené z chrámu v Baalbeku v Libanone a z Artemidinho chrámu v Efeze. Samotný chrám bol počas svojej pohnutej histórie veľakrát poškodený, opravovaný a prestavovaný. Už niekoľko rokov po jeho postavení sa vážne poškodila a sčasti i zrútila odvážna kopula, ktorá bola v tých časoch neslýchaným architektonickým počinom, no vzápätí ju opravili, spevnili a dokonca aj o niekoľko metrov zdvihli a rozšírili.

V roku 1453, keď osmanskí Turci dobyli Carihrad, vošiel osobne sultán Mehmed II. Fátih alebo Dobyvateľ na bielom koni do chrámu a zmenil ho na mešitu. K chrámu dal pristavať štyri minarety a celý komplex stavieb, v ktorých sa nachádzali školy Koránu, kúpele (hamam), vývarovne pre chudobných a mauzóleá. Napriek svojej povesti barbarov a netolerantných náboženských fanatikov boli Turci osvieteným národom a vzácne fresky vo vnútri chrámu, ktoré už vtedy mali 500 rokov, napriek Prorokovmu zákazu zobrazovať ľudské bytosti, nezničili, iba zatreli bielym vápnom. Neskôr v 19. storočí dostali nemeckí archeológovia a historici povolenie fresky odkryť, preskúmať a znovu zatrieť. Definitívneho odhalenia sa tieto skvosty dočkali až v 20. a 30. rokov 20. storočia, keď prestali Hagiu Sofiu používať ako mešitu a chrám oficiálne vyhlásili za Národné turecké múzeum.

MODRÁ MEŠITA

Ako protiváhu Chrámu Hagia Sofia vybudoval sultán Ahmed I. na druhej strane priestranstva v centre mesta Modrú mešitu. Táto stavba je typickou ukážkou imperiálnej architektúry Osmanov. Tak ako každej mešite postavenej Turkami, tróni jej mohutná, ale pritom vzdušná kopula, ktorej pravzorom bola práve nádherná kopula Chrámu Hagia Sofia. Okolo hlavnej kopule sa rozkladajú celé menšie polo- a štvrťkopule, ktoré zakrývajú celý komplex budov okolo samotnej mešity. Interiér mešity Ahmeda I. je vykladaný krásnymi vzorovanými modrými kachličkami z Izniku, preto sa nazýva aj Modrá mešita. Mihráb (modlitebný výklenok obrátený smerom k Mekke) a kazateľnica pre imáma (islamského kazateľa) je kópiou mihrábu a kazateľnice v Mekke. Prekrásna je dlážka Modrej mešity. Je pokrytá ručne tkaným kobercom na mieru, na ktorom sú vyznačené miesta pre jednotlivých veriacich tak, aby počas modlitieb vytvárali v mešite pravidelné rady. Na každom mieste sú votkané znaky označujúce miesto pre nohy, ruky a čelo. V mnohých sprievodcoch sa uvádza, že ako jediná mešita v Turecku, resp. na celom svete má šesť minaretov. Viac (sedem) ich má už iba mešita priamo v Mekke. Na vlastné oči som však videl viacero mešít (napr. v Adane na juhu Turecka), ktoré mali tiež po šesť minaretov. Pôvodne ich vraj malo byť pri Modrej mešite päť, ale Ahmed I. dal príkaz architektovi, aby postavil zlatý minaret. V turečtine slová zlatý a šesť takmer splývajú, a pretože prostriedkov na stavbu veľa nebolo, architekt radšej želanie sultána prepočul, postavil šesť minaretov a neskôr sa vyhovoril práve na spomínanú zhodu slov. Nepomohlo mu to, sultán ho dal popraviť. No ale keďže už v Istanbule bolo šesť minaretov, musel sultán na vlastné náklady postaviť v Mekke siedmy minaret. Iná povesť hovorí, že pri stavbe siahol sultán až na samé dno svojej pokladnice, a keď sa to dozvedel jeho súper z Káhiry, poslal mu ako pomoc plnú truhlicu diamantov. Sultán však vedel, že nič nie je zadarmo, a pretože sa považoval za najmocnejšieho vládcu, dal zamurovať obsah truhlice do niektorého z minaretov na znak ohrdnutia.

TOPKAPI

Hneď vedľa Chrámu Hagia Sofia a pár krokov od Modrej mešity sa nachádza komplex palácov a budov Topkapi. Od roku 1453, kedy osmanskí Turci dobyli Carihrad, až do polovice 19. storočia bol tento komplex sídlom sultána. Hneď pri vchode môžete vidieť jednu z najstarších a asi aj najkrajších pamiatok Istanbulu - byzantský kostol Hagia Irene, čiže kostol sv. Ireny alebo aj Pokoja. S jej stavbou začal už cisár Konštantín na začiatku 4. storočia a až do dokončenia Hagie Sofie slúžila ako hlavný chrám Konštantínopolu. Jej súčasná podoba pochádza z čias obrazoboreckého obdobia Byzantskej ríše v 8. storočí. Turci túto pamiatku nezbúrali, používali ju ako zbrojnicu a neskôr ako skladisko pušného prachu. Celá stavba je, ako väčšina pamiatok z byzantského obdobia, postavená z červených pálených tehál, vo vnútri nemá prakticky žiadnu výzdobu okrem pozlátenej polokopule nad svätyňou s vyobrazením kríža. Interiér kostola bol kedysi určite zdobený bohatšie a obsahoval i mozaiky zobrazujúce ľudské postavy či Krista, no počas obrazoboreckého obdobia boli tieto obrazy ako Boha urážajúce odstránené.

Okolo prvého nádvoria, Nádvoria janičiarov, sa rozkladajú obytné bloky janičiarov, príslušníkov elitných jednotiek sultána. Janičiarske pluky boli vytvorené z odvlečených detí z rôznych kútov ríše. Všetky národy v Osmanskej ríši museli platiť tzv. daň z krvi, ktorú tvoril práve odvod, či lepšie povedané, odvlečenie istého počtu detí na prevýchovu do Carihradu. Pre tieto deti sa otcom stal sultán, matkou im bola armáda, od ktorej dostávali všetko. Ubytovanie, stravu, ošatenie, výchovu, vzdelanie. Stávali sa z nich najudatnejší ochrancovia sultána, ríše a islamu. V prípade, že sultán bol príliš mäkký alebo primladý, snovali intrigy a uchvacovali pre seba veľké majetky. Z kasty elitných bojovníkov sa postupne stali prehnití politici. Ich skorumpovanosť bola časom taká veľká, že sultán Mehmed III. po tom, ako kruto potlačil ich povstanie, slávnostne zrušil celú kastu janičiarov. Na druhom, vnútornom nádvorí sa nachádzajú komnaty pre sultánov hárem, eunuchov a následníkov trónu. V háreme žili stovky sultánových konkubín, medzi ktorými vládla veľká nevraživosť a neľútostne medzi sebou bojovali o priazeň vladára. Veď ak porodili sultánovi syna, zabezpečili seba i svoje deti. V háreme vládla tvrdou rukou sultánova matka, ktorá mala veľký vplyv na výber najobľúbenejšej manželky i na výber následníka trónu. Vzhľadom na počet žien v háreme sa aj potomkovia sultána počítali na stovky, a preto bolo problémom vybrať z takého množstva toho pravého. Právo prvorodeného sa neuplatňovalo, na to boli sultán, jeho matka i jeho ženy príliš praktickí. Každý si presadzoval toho, kto najlepšie vyhovoval jeho záujmom.

Na tomto nádvorí sa nachádzajú aj kuchyne, ktoré zabezpečovali jedlo pre všetkých obyvateľov komplexu, ktorých bolo v čase najväčšieho rozkvetu až 15 000. V priestoroch sa v súčasnosti nachádza expozícia venovaná práve každodennému životu paláca v stredoveku. Sú tu vystavené súpravy riadu, veľké hrnce na prípravu jedál…

Na tretie nádvorie sa dostaneme tzv. Bránou blaženosti, ktorou smel na koni prejsť iba sultán. Všetci ostatní, vrátane kráľovských návštev a diplomatov, museli pred bránou zostúpiť z koňa, alebo vystúpiť z koča a bránou prejsť pekne po vlastných. Tu sa nachádza klenotnica, kde sú vystavené sultánove poklady. Toľko zlata, drahokamov a iných cenností sa len tak ľahko na jednom mieste nevidí. Jedným z najkrajších exponátov je dýka Topkapi, po ktorej je pomenovaný celý komplex palácov. Dýka je pozlátená a v rukoväti má vsadený zelený smaragd veľkosti holubieho vajca.

HIPPODROM

Prehliadku najstaršej časti Istanbulu môžeme zakončiť na Hippodrome. V súčasnosti je to námestie s troma stĺpmi a fontánou, ktorú daroval sultánovi v 90. rokoch 19. storočia ako dar nemecký cisár Wilhelm. Pôvodne však Hippodrom slúžil ako závodisko pre konské štvorzáprahy. Celé mesto bolo rozdelené na dva nezmieriteľné tábory. Rovnako ako dnes, fanúšikovia vnášali do povzbudzovania nezdravé emócie a v mene svojho pretekára neváhali aj zabiť. Samozrejme, už vtedy išlo o peniaze. Z neľútostných bojov medzi tábormi vzniklo aj jedno z najkrvavejších povstaní - povstanie Níká! (Víťazstvo!). Povstalci chceli zvrhnúť cisára, no ten utopil povstanie v krvi a práve na Hippodrome dal popraviť neuveriteľných 15 000 vzbúrencov. Zaujímavé sú tri stĺpy na Hippodrome. Prvým je torzo tzv. Hadieho stĺpu, ktorý sa pôvodne nachádzal v Delfách. Bol tvorený tromi prepletenými hadmi, ktoré na vrchole držali na svojich hlavách misu s večným ohňom. Z pôvodných asi deviatich metrov sa zachovalo už len tri a pol metra. Druhým je pravý obelisk z egyptského Karnaku, starý si 4500 rokov, ktorý sa do Carihradu dostal okolo roku 390 na príkaz cisára Theodosia. Tretím je Murovaný obelisk, ktorý je vytvorený z vápencových kvádrov.

BAZÁR

Je nemysliteľné navštíviť Istanbul a vynechať Kapali arsi, čiže Veľký bazár. Stovky malých obchodíkov, rozdelené podľa toho, aký tovar ponúkajú. Nájdeme tu zlatnícku štvrť (nechcete si kúpiť štvorkilovú zlatú čajovú súpravu?), obchodíky s výrobkami z kože, so starožitnosťami, kobercami (čo takto originálny hodvábny koberec 4 x 4 metre za 10 000 dolárov?), korenie od výmyslu sveta, sladkosti, čaj a káva. Zmes farieb, vôní a chutí.

Istanbul je obrovské mesto plné kontrastov. Mieša sa tu prepych Orientu s chudobou Balkánu, okázalosť ortodoxného kresťanstva s asketizmom islamu, dekadentnosť západnej civilizácie a jednoduchosť tureckého vnútrozemia. Nie nadarmo sa hovorí: lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť, a preto hor sa do Istanbulu! PETER REA