V stredofrancúzskom meste Chateauroux otvorili výstavu slovenskej maliarky Ester Martinčekovej-Šimerovej. Výstavu, ktorá obsahuje 90 exponátov, otvoril francúzsky znalec slovenského výtvarného umenia Etienne Cornevin a riaditeľ Galérie P. M. Bohúňa v L. Mikuláši Karol Maliňák za účasti významných predstaviteľov kultúrneho a verejného života vo Francúzsku. Na snímke jeden z exponátov Červený vták.
Tony Parsons: Muž a chlapec * Preložila Lenka Sychrová * Metafora * Praha 2002
Keď vyjde kniha v tvrdej väzbe, na príjemnom papieri, s obálkou, dobrou grafickou úpravou a navyše s upozornením, že vo Veľkej Británii sa v roku 2000 stala knihou roka, očakáva sa, že nebudete sklamaný obsahom. Lenže očakávania sú z ríše predstáv a po prvom dotyku s realitou sa ich fantómová podstata rozplynie.
Najskôr čítate slová na záložke: „Rozbité manželstvá, osamelí rodičia, bezradné deti dnešnej doby - to sú kulisy, v ktorých autor rozohráva svoju tragikomédiu. Je to smutné a je to na smiech. Ako život.“ Toto vraj napísali v Daily Mail. Lenže tu musíte nesúhlasiť: nenašiel som nič tragické na miestach, kde sa obvykle tragické nachádza, a ani nič komické, čo je u autora, ktorý má „nezameniteľný zmysel pre humor“, tak trochu nečakané.
Niečo málo humorné je síce na začiatku tohto príbehu. Harry Silver, hlavný hrdina a producent obľúbenej televíznej talk show, urobí fatálnu chybu - prijme pozvanie svojej podriadenej na pohárik. Jedine krásne červenovlásky s predĺženými nohami majú v limonádovej a telenovelovej literatúre tú moc, aby z usilovných a aj inak vzorných manželov urobili počas jednej noci vyvrheľov. Harry Silver urobil to, čo „každý normálny muž“, a aj niečo navyše, dal milenke číslo mobilu a zvodkyňa hneď na druhý deň odoslala hlasovú správu ako poďakovanie za krásne prežitú noc. Nič netušiaci muž však mobil požičal manželke. Chyba, malér!
Údajne „nezameniteľný“ Parsonsov humor sa mení na „tragický“: Silvera opustí žena a zanechá ho s dieťaťom Pat. Je to sladké stvorenie, ktoré sa neustále hrá s figúrkami Hviezdnych vojen, ak práve nešermuje „svetelným mečom“. Čitateľ neprehliadne, že na celých desiatich stranách rieši opustený tatino problém blond vláskov, ktoré nevie umyť. Nuž, čo inde by pripadalo banálne, je v tomto príbehu tragikomédia. Silver stráca miesto moderátora a jeho sen o postúpení o celú jednu priečku do vyššej strednej triedy sa rozplýva. A to už morálne burácate spolu s autorom: veď jedine tak sa odpláca nevera.
Hlavný hrdina teraz ľutuje: „Nikdy byste neměli podceňovat sílu prvopočáteční rodiny. Pokud dnes někdo pochází z úplné rodiny, má ho každý za člověka nezávisle a svobodomyslně přemýšlejícího, s očima Paula Newmana, nebo určitě s obrovským pérem. Jde o velké požehnání života, jehož se dostává pouze vyvoleným,“ uvažuje autor spoločne s Harrym Silverom. Stačí teda úplná rodina a obrovské prirodzenie - ale nemýľme sa, i tu je Parsons moralista, ktorý sa napokon občas nevyhne „odviazanejšiemu“ slovníku. Veď chce byť súčasný tento autor - je totiž ročník 1955.
Ako už bolo naznačené, umenie Tonyho Parsonsa je lineárne, obsahuje príliš veľa sladkobôľnych scén, takže máte dojem, že príbeh bol napísaný v rámci nejakého kultúrneho prídavku regionálnej (a možno i celoštátnej) súťaže o najkrajšie paradajky. Vlastne by sme tak proti takejto literatúre nemali nič namietať, keby sa to neprezentovalo ako umelecký objav roku 2000.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)
