BRATISLAVA – Stále menej obcí pravidelne píše svoju dedinskú kroniku a je pravdepodobné, že stratené roky sa v kronikách už nikdy nedoplnia. Ak v dedine nebol ochotný človek s pekným písmom, nepribudla do nej dlhé desaťročia ani čiarka.
„Posledné zápisy sú spred 29 rokov. Bolo by dobré, keby sa nám konečne podarilo kroniku znova písať,“ hovorí starostka podunajskej obce Trstená na Ostrove Mária Vasiková. Zaujímavosťou jej kroniky je dvojjazyčnosť. Prvý kronikár začal písať po slovensky, ale v roku 1950 prišiel iný a odvtedy je kronika v maďarčine. V tomto jazyku píšu na dolniakoch väčšinu kroník. Tá v Trstenej na Ostrove sa zachovala zázrakom. Obecný dom vyhorel, ale kroniku mali zavretú v plechovej skrini.
V neďalekej obci Kyselica, ktorá patrí medzi najmenšie na západnom Slovensku, kroniku nemajú. „Kroniku sme písali od roku 1993, ale pred dvoma rokmi ju pani, ktorá ju mala na starosti, stratila. Založili sme novú, ale ešte v nej nie je napísané nič,“ povedala pracovníčka obecného úradu.
V dedine pod Kysucami, Veľkom Rovnom začal kroniku písať spisovateľ Matúš Kavec v roku 1924. Ten nielen písal, ale aj fotografoval. „Niektoré fotografie sme dali aj do múzea. Potom písal do kroniky učiteľ Žilinčár a po prechode frontu sa celé desaťročie dopisovalo dodatočne. V poslednom čase sme ponúkali niekoľkým ľuďom, aby sa na to dali, verili sme, že niektorý z učiteľov sa chytí. Pokiaľ mi čas dovolí, snažím sa zachytiť v posledných desiatich rokoch všetko významné aspoň do zošita. Stačilo by to prepísať do kroniky ako súvislý text. Možno sa niekto nájde, ale obávam sa, že roky 1980 až 1989 sa už nepodarí zostaviť,“ hovorí starosta obce Rudolf Hammer.
Podobne sú na tom kroniky väčšiny slovenských dedín. Starostovia mali plno iných problémov a kronikári sa pomaly vytrácali. Niekde majú šťastie a kroniky píšu najmä učitelia. „Píšeme všetko, čo sa stane v dedine, ale veľa toho nie je. Napríklad kedy zaviedli plyn, kedy boli voľby, aké boli výsledky, čo kto postavil. Mali sme spisovateľa, ktorý zomrel, tak je v kronike niečo aj o ňom,“ povedala Helena Czölleová, učiteľka z obce Horný Bar.
Dnes majú kronikári voľnejšie ruky ako v minulosti. „Za bývalého režimu nám v kultúrnom centre v Čadci určili, koľko má mať kronika približne strán. Keď som chcel urobiť zápis, musel som návrh napísať na stroji a doniesť ho do centra. Tam mi ho buď schválili, alebo vrátili s tým, že treba niečo doplniť alebo vyškrtnúť,“ hovorí kysucký rodák, učiteľ Kamil Badáč, ktorý dnes žije v Miloslavove neďaleko Bratislavy.
Nešlo o zásadné škrty: „Bolo nám jasné, v akom duchu musíme kroniky písať,“ spomína Badáč. „Kronika v dedine bola v podstate povinná, osobne za ňu zodpovedal predseda MNV.“ Predsedovia národných výborov väčšinou na písanie nahovorili učiteľov, ktorí písali bez chýb a čitateľne. Tri štvrtiny všetkých kronikárov boli práve učitelia.
Kamil Badáč sa pred jedenástimi rokmi presťahoval do Miloslavova a tam začal písať jednu z najpozoruhodnejších dedinských kroník. Hrubá je pätnásť centimetrov, na dĺžku meria asi pol metra. „Máme dohromady štyri. Najstaršia je z roku 1926, začal ju písať roľník – spisovateľ Juraj Stanko,“ povedala starostka Miloslavova Alžbeta Paulíková.
