"Toto všetko máme sťahovať?" hovorili si. Tak ako každý deň, i dnes sa cítili zaskočení svojou prácou.

"Dnes nejdete do práce?" pýtal sa Muchu do telefónu jeho nadriadený Gulášik. "Všetci vás tu čakajú."

"Ja sa dnes predsa sťahujem," habkal Mucha ospalo.

"Hej?" povedal na to Gulášik. "Tak potom zajtra. Zajtra už budete presťahovaný? Zajtra už prídete?"

Mucha si varil kávu, ale uvedomil si, že kuchynský stôl nie je pripravený na sťahovanie, lebo je zaprataný haraburdím. Poodkladal teda rýchlo haraburdie a šetrne robotníkom oznámil, že v kuchyni je ešte nejaký nábytok, ktorý by bolo treba odviezť. Vyšiel na balkón, bolo veľmi príjemne, zapálil si cigaretku a díval sa na lesy, ktoré sa už kde-tu začínali zelenať. Priviazal na balkóne psa, aby sa sťahovákom nemotal pod ťažkými nohami.

"Keď sa sťahovala Gizela," povedala pred pár dňami svokra, "veľmi zle sa pobalila. Veľmi zle, aj tí sťahováci sa sťažovali, že mala samé malé taštičky a škatuľky."

Bolo vidieť, že svokra je na sťahovanie svojej dcéry, zaťa a vnuka zvedavá, rada by tiež vedela, do akých škatuliek a taštičiek si vopchali svoj byt, ale nepozvali ju, a tak sa to nikdy nedozvie. O chvíľu bol byt prázdny, odhalili sa pestré farby tapiet, ktoré si sem Muchovci dali iba štvrť roka pred sťahovaním povylepovať. Bol teplý slnečný jarný deň, nik netušil, že posledný ďalej už bude iba vietor a dážď. V prázdnom byte ostali dôležité veci (pár kníh, doklady a starý počítač, dvaosemšestka so štvormegovým harddiskom, vo vnútri ktorého spočívali Muchove články od decembra 1996), takisto i kuchynský riad a jedlo, ktoré sa nestihlo pobaliť. To všetko sa odvezie poobede, alebo zajtra, alebo cez víkend osobným autom.

Sťahováci už zasa zvonili, všetko je naložené, môže sa ísť. Do sťahovacieho autobusu nastúpili Mucha, jeho žena a dieťa. Autobus sa pohol.

"Prečo ideme tak pomaly?" pýtal sa syn.

"Aby sme niečo nestratili alebo nerozbili," odvetil mu otecko.

Prišli do mesta na Binderovu ulicu, kde mali bývať. Binderovej ulice sa boja všetci sťahováci, pretože je úzka.

"Ako tam len vojdeme?" hovorili si medzi sebou. "Zbúrame dačo?"

Napokon stačilo zvalcovať iba jeden zlatý dážď a obrovský červeno-žltý sťahovák zacúval do brány Binderovej 1.

"Treba to vyniesť hore?" spýtal sa jeden sťahovák azda v nádeji, že sa dočká zápornej odpovede (kdeže, my už si tie skrine povynášame sami). Ale mal smolu, ako vždy. Zasa len treba nosiť. Celý život iba nosiť. Muchova manželka išla do obchodu kúpiť pivo, aby sa sťahovákom lepšie pracovalo, Mucha odviezol dieťa k babke, aby dospelým neprekážalo. (Neviezol ho, pravdaže, Mucha osobne, pretože nemali auto, odviezol ich kamarát Jaro, ktorý niesol do Petržalky akési pneumatiky, po ktoré museli ísť ešte predtým do Prievozu, do garáže, od ktorej mal kľúče svokor v Lamači.) Potom išiel Mucha do starého prázdneho bytu pobaliť všetko ostatné. Tzv. dôležité veci (počítač, pár kníh, doklady) už boli prichystané na holom linoleu, zato však v kuchyni bola situácia katastrofálna v špajzi sa váľali kečupy, na zemi boli porozhadzované igelitové tašky, symbolizujúce stovky nákupov a tisícky vyhodených korún. Mucha triedil horčice, korenia, načaté i nenačaté sáčky s cukrom a múkou. Potraviny, ktoré ešte stáli zato, si nachystal do nového bytu napríklad kávu alebo zemiakové cesto v prášku s trvanlivosťou až do augusta 1998. Igelitové tašky sa množili, ešteže to svokra nevidí. Pripadal si horší ako Gizela. Prišla za ním manželka, ktorá dosiaľ dozerala na vykladanie v novom byte. Dvom im išlo všetko od ruky povyhadzovali zbytočné rárohy, postŕhali záclony, odmontovali lustre a vešiaky. Ich kroky na linoleu vo vyprázdnenom byte sa rozliehali ako v kostole.