Juraj Čobej leží v bráne. Tréner tleskne a vyhodí loptu, brankár sa bleskurýchle vymrští z trávy a má ju v rukách. A znovu a znovu, ľah a skok, lopta má málokedy šancu zatrepotať sa v sieti. Sledovať skoro dvojmetrovú hviezdu Artmedie aj pri tréningu je zážitok. Zdá sa temer neuveriteľné, že uplynulo ešte len pol roka, čo mu z mozgu odstránili trojcentimetrový nádor, chodil na ožarovanie a perspektíva jeho návratu na zelený trávnik bola viac než hmlistá. Ako zázrak sa chápalo už to, keď si v máji dve minúty zahral v priateľskom medzištátnom zápase s Belgickom. Bola to premiéra aj derniéra zároveň. Juraj Čobej je dnes však presvedčený, že všetko je inak. Síce sa s ním rozlúčili, ale on nekončí. Profesor Šteňo, čo ho osem hodín operoval, mu vraj už sľúbil, že napíše na UEFA - Čobej opäť môže hrať špičkový futbal. Pravda, pod podmienkou, že bude mať hlavu chránenú helmou.

Dívala som sa, ako trénujete. Vôbec sa nešetríte. Už máte späť kondičku?

Áno, môj organizmus už funguje ako pred operáciou.

A čo spoluhráči? Nejednajú s vami ako s rekonvalescentom?

Kdeže, už to normálne na mňa pália, len sem-tam sa niektorý zľakne - a to ťa nebolí? Mňa ale nič nebolí.

Aj tak som čakala, že si minimálne budete chrániť hlavu. Predsa len, ste pol roka po operácii mozgu. Vy sa o seba nebojíte?

A prečo by som sa bál?

Po takej životnej skúsenosti je predsa človek sa seba opatrnejší, viacej sa sleduje. Alebo nie?

Nikdy som to nemal v povahe a nevidím na to dôvod ani teraz. Pred dvoma rokmi mi rozpárali tvár kolíkmi na kopačke. Dvadsať štichov. A o dva dni som stál v bráne.

Dobre, ale jazva na brade je čosi iné než jazva v hlave.

Jazvu v hlave necítim a tá, čo bola zvonku, sa dávno zrástla.

Nádorové ochorenie je vždy šok. U vás o to väčší, že v tom čase ste s Artmediou slávili obrovské úspechy. Písalo sa, že Čobej je zázračný muž, odmietajúci, že prežíva vrchol kariéry. Verí totiž, že najlepšie ešte len príde. Toto sa písalo v októbri a v decembri vám diagnostikovali mozgový nádor. Osud si s vami kruto zahral, alebo to tak necítite?

Tak predovšetkým, ja som nikdy netvrdil, že najlepšie je predo mnou. Vtedy som sa len snažil novinárom povedať, že prečo by práve toto mal byť vrchol, prečo by nemal prísť ďalší? A rovnako to vnímam aj teraz. Možno môj vrchol ešte len príde a možno sa už nikdy nepostavím do brány. Život beriem reálne, bez emócií, takže ani chorobu neberiem osudovo. Objavil sa mi v hlave nádor, tak musel von a hotovo. Prišlo sa naň po tom, čo ste doma v Bardejove skolabovali. Bol to blesk z jasného neba, alebo vám organizmus už predtým vyslal nejaký varovný signál? "Spätne beriem ako varovanie, keď sa mi v októbri, pri zápase v Púchove, odrazu zatočila hlava. Síce som vtedy neodpadol, iba sa mi rozkolísal tlak, ale aj tak ma museli vystriedať. V Bardejove som už omdlel. Hneď si ma vzali do parády lekári, no všetky vyšetrenia dopadli negatívne. Akurát stále nevedeli, prečo som skolaboval. A tak náš klubový lekár povedal, že musím okamžite do Bratislavy. Tam ma poslali na magnetickú rezonanciu a prikázali, aby som si o hodinu prišiel po výsledky.

To musela byť nekonečná hodina, čakať, čo prístroje odhalia. Ako ste ju strávili?

Išiel som sa najesť. Nebol som nervózny, lebo som bol presvedčený, že tam bude nejaká krvná zrazenina, nič vážneho. No aj keď mi potom lekári ukázali snímky - toto tu nemá čo hľadať - zostal som kľudný.

O vás sa síce hovorí, že máte železné nervy, napriek tomu vás správa nevyviedla z miery?

Všetci okolo mňa strácali nervy, prečo by som sa mal aj ja? Som skôr taký, že keď je niekto v mojom okolí naštvaný alebo nervózny, snažím sa ho upokojovať a nie zväčšovať napätie. Na nejakú veľkú paniku navyše nebolo času, všetko sa dialo strašne rýchle. Deviateho som odpadol, na druhý deň išiel do Bratislavy, nasledovali vyšetrenia a pätnásteho ma už operovali.

Na rovinu vám povedali diagnózu?

Áno. No núkali mi, že by možno stačilo nádor potlačiť ožarovaním. Odpovedal som, že to neprichádza do úvahy, chcem ho okamžite vyoperovať.

Kedy ste mali najväčšiu krízu?

Ráno po operácii. Strašne ma boleli nohy a oni ma trepali na vozíku niekoľko poschodí na magnetickú rezonanciu. A tam som musel ležať absolútne bez pohybu, hoci bolesti nôh sa pomaly nedali vydržať. Našťastie vydržím dosť, takže sa snímky dali použiť. Inak mi bolo fajn. Mne nie je zle ani po narkóze. O pol desiatej večer sa skončila operácia a o pol ôsmej ráno som už s chuťou raňajkoval.

Nebolo najhoršie obdobie, keď ste čakali na výsledky histológie, či je nádor zhubný, alebo nezhubný?

Ten týždeň som bol taký vyťažený médiami, že som na to nemal kedy myslieť. Keď za mnou lekár prišiel so správou - je to nezhubné - vravím, áno? A to už prešiel týždeň, že to viete? Vôbec som si vtedy neuvedomoval čas.

Ako spomínate na nemocnicu? Chodili si vás ostatní pacienti obzerať?

Na izbe som síce ležal sám, ale podpísal som snáď šesťsto fotiek. Prichádzala jedna návšteva za druhou, média otravovali neskutočne. Esemesky som si mazal každú hodinu, mobil stále hlásil - pamäť správ plná. Už som všetkým prikazoval, nepísať, nevolať! A na to prišli z rádia s ďalším štósom mailov a esemesiek, tu máš, čítaj a odpovedaj.

Ležali ste v nemocnici so závažným problémom prvý raz?

Ale kdeže, ja som bol za život v nemocnici pomaly viac než doma. So zlomenou sánkou som tam napríklad ležal päť týždňov, kým teraz s nádorom ,len' týždeň.

Ožarovanie ste dobre znášali?

Lekári ma varovali, že mi môže byť zle, že nemám šoférovať, ale ja som popri tom dokonca trochu trénoval. Aj jesť mi chutilo. Prišiel som na ožarovanie, ľahol si pod žiarič a do piatich minút som spal. Asi o hodinu ma zobudili a išiel som domov. Nič som na sebe nepozoroval, akurát som stále čakal, kedy mi vypadajú vlasy. Vraveli, že sa to stane zhruba po ôsmom ožiarení, ja som už bol na šestnástom a stále nič. Ale potom to išlo odrazu. Chytil som sa za hlavu a vlasov bola plná hrsť. Ale už dorástli.

Domov z nemocnice ste sa dostali deň pred Vianocami. Boli štedrovečerné sviatky v ten rok iné?

Áno, lebo darčeky musela nakúpiť manželka. Ja si to vždy nechávam na poslednú chvíľu a teraz som ju prepásol. Aj tak najkrajším darčekom bolo, že ma prepustili. Vianoce boli iné aj tým, že sme ich trávili v Bratislave, kým doteraz sme vždy chodili k rodičom, buď do Bardejova, alebo do Stropkova. Museli sme zostať, lebo som temer denno-denne chodil do nemocnice. Kvôli preväzom, inak som sa cítil v poriadku. V januári sa mi však z ničoho nič vrátili bolesti nôh a nikto nevedel prečo. Skúmali, či to nie je pooperačný stav, alebo od chrbtice, až sa ukázalo, že sú to obyčajné zapálené šľachy. To nikoho nenapadlo, lebo sa nemali prečo zapáliť. Za tri dni ich dali do poriadku.

Aké vyhliadky vám dávali lekári - za ako dlho budete opäť v bráne?

Až teraz sa mi priznali, že to považovali za absolútne vylúčené. No ako som sa zotavoval, postupne som ich presviedčal, že budem znova hrať. Práve pred týždňom som bol u profesora Šteňa a ten mi sľúbil, že pokojne napíše do UEFA, že súhlasí, aby som hral. Akurát má podmienku, že musím mať prilbu, lebo lebka ešte nie je zrastená. Bola vybrúsená a to sa ťažšie zrastá.

Takže pomýšľate na reprezentáciu? Myslela som, že ste sa s ňou v máji v Trnave oficiálne rozlúčili.

To je pravda, spravili mi rozlúčku, ale človek nikdy nevie, čo ho čaká. Pred rokom, presne o takomto čase, som sa po dlhšom čase stretol s jedným kamarátom. Vravel mi, že je najvyšší čas ísť do reprezentácie. Zasmial som sa - už mám tridsaťštyri, tam pôjdu mladí. A o mesiac prišla nominácia. Takže uvidíme, čo ešte bude.

Keď človek vážne ochorie a ide mu o život, často vraví, že ho to zmenilo. Zvyčajne sa vrhne na charitu, chce pomáhať. Napríklad cyklista Lance Armstrong, ktorý prekonal rakovinu semenníkov, založil nadáciu na výskum rakoviny. Vy nemáte podobný nápad?

Ale ja si nemyslím si, že som bol v hraničnej životnej situácii. Navyše chodiť povedzme medzi deti s rakovinou by bolo pekné, keby som to však dokázal. Bohužiaľ, ja na to nemám silu. Chodil som na ožarovanie a tam som ich videl. Je to strašne deprimujúce. Moje ožarovanie som bral iba ako prevenciu, aby sa znížila pravdepodobnosť návratu nádorového bujnenia. Naozaj zle na tom boli iní. Vídal som ich strhaných, sivých, vychudnutých, hrozný pohľad.

Svet žije majstrovstvami. Aj vy vysedávate pri televízii?

Som nepoctivý divák. Práve prebieha príprava, takže bývam taký unavený, že zapnem televízor a hneď spím. Potom si musím pozrieť na teletexte, ako zápas skončil. Teraz je to síce už lepšie, ale najmä zo začiatku prípravy toho na mňa bolo dosť. S tréningom som síce začal už keď som chodil na ožarovanie, aspoň som sa prebehol po štadióne, sadol si na stacionárny bicykel, či posiloval, ale kondička sa vracala len pomaly. Najmä, keď ma demotivovalo, že zatiaľ nemôžem hrať. A kým som nemohol hrať, tak sa mi nechcelo naplno trénovať.

Pôsobíte ako veľký flegmatik. Keď na štadióne nastane vypätá situácia, aj si zakričíte?

Čo sa týka majstrovstiev, som kľudný, ale keď hrá Artmedia, to je iné. Som členom družstva a keď len sedím na lavičke a nemôžem nič robiť, vtedy som pekelne nervózny.

Čo vás ešte baví okrem futbalu?

Všetko muselo ísť bokom. Chcem sa vrátiť na vrchol, takže pre mňa existuje len futbal, futbal, futbal.

To ani rodinu nevezmete na dovolenku?

Už máme po dovolenke. Bola začiatkom júna a najbližšia bude v decembri.

Kde ste boli?

Na stavbe. Staviame dom.

Nemali ste potrebu po tak ťažkom období odísť niekde k moru a poriadne si oddýchnuť?

A o dom sa nám kto bude starať? Jedna vec je oddychovať a druhá, že nemáme kde bývať, takže si v Bardejove staviame dom.

Na čo sa najviac tešíte?

Na prvý zápas, keď budem stáť v bráne.

A kedy to bude?

Tam sa spýtajte, prvé dvere vľavo. Tam majú tréneri šatňu.

Vy to odhadujete na kedy ?

Ja som to odhadoval už na marec, potom na apríl a je júl a ešte mi nedovolili hrať. Na tréningoch hlavičkujem, aj do súbojov s hlavami som už išiel. Stále opakujem - nič mi nie je, mám tvrdú hlavu!, ale vždy ma odbijú, klubový lekár povedal, že je ešte skoro. Keby to záležalo od neho, už by som asi zavesil kopačky na klinec. Ale ja sa na to vôbec nechystám!

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

a MIROSLAVA CIBULKOVÁ