Jeden z viac než 700 zranených bol ešte pred niekoľkými týž?dňami v nemocnici a dodnes nemôže vychádzať z domu. Niektoré z obetí nehovoria s novinármi a s pomocou rodiny, priateľov a lekárov bojujú svoju súkromnú bitku.

Iní z nej urobili verejnú vec, najmä preto, že požadujú od vlády odpovede, ktoré im úrady nechcú dať. Niekoľko z nich popisuje svoj boj v internetových denníkoch.

Majú dokonca organizáciu Kings Cross United, ktorá má teraz 110 členov z vlaku, v ktorom terorista Jermaine Lindsay zabil najviac ľudí. Schádzajú sa v hostinci pri stanici, odkiaľ tri vlaky vyrazili. "Je to najúžasnejšia partia ľudí," hovorí Rachel Northová, ktorá útok prežila len s odreninami.

Pomáhajú si rôzne, ale najviac pri čine, ktorý pre mno?hých z nich vyžaduje heroickú odvahu - ceste metrom. "Dosiaľ nemôžem ísť v tom rannom, preplnenom. Občas si teda sadnem do posledného, poloprázdneho a pozerám sa okolo, či je ešte niekto iný nervózny," priznala sa Northová.

Jedna z postihnutých mla?dých žien, ktorá prišla o obe nohy, je hrdá, že nedávno zatancovala prvý tanec so 70-ročným otcom na oslave jeho narodenín a dodržala tak rodinnú tradíciu.

Susan Harrisonová sa zapojila do kampane na pomoc invalidom v Gruzínsku a tvrdí, že tam zistila, že mala vlastne 7. júla šťastie. "Prišla som o nohu, ale keby sa to stalo v Gruzínsku, som po smrti."

Nad traumami visí otázka, prečo sa to všetko stalo. Vláda tvrdí, že tri vyšetrovania sa už dopracovali k maximu, čo bude možné zistiť. Obete majú dojem, že správy viac mlčia než objasňujú, a chcú nové, verejné vyšetrovanie.

Autor: JIŘÍ MAJSTR, čtk