FOTO - JURAJ BARTOŠ

Haydnovo oratórium Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži, s meditáciami na týchto sedem slov, a bolo súčasťou bratislavskej stredoeurópskej Veľkej noci. Oratórium malo premiéru vo Schwarzenberskom paláci vo Viedni. Záznam z večera vo Veľkom kostole môžeme vidieť na Zelený štvrtok, na druhom programe Slovenskej televízie.

O posledných slovách Krista medzi časťami oratória rozjímali uprostred veriacich medzi lavicami knieža Karel Schwarzenberg, Michal Kováč, pražský biskup Václav Malý, biskup Július Filo, hlava slovenskej evanjelickej cirkvi a exprezidenti Emil Constatinescu, Arpád Göncz a Želiu Želev - v takomto poradí. Tá zostava reprezentuje začiatok demokratickej politiky bývalého východného bloku, či aspoň toho, čo z neho bolo možné zhromaždiť.

Katolícky biskup Malý, chartista a moderátor pražských novembrových mítingov, knieža Schwarzenberg, ktorý roky pracoval pre ľudské práva v Československu a prvý porevolučný kancelár prezidenta Havla, Rakúšan a Čech. A štyria prví vo svojich krajinách po desaťročiach demokraticky zvolení prezidenti, traja z nich okrem politiky akademici a spisovatelia. „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ prečítal Karel Schwarzenberg po úvodnom Adagio maestoso. „A kdy já jsem odpustil?“ pýtal sa stručne pod pohľadmi kamier. „Pane, odpusť mi.“

„Ježiš je sám slobodou, živou slobodou, slobodou solidárnou odskúšanou v najťažších podmienkach,“ povedal Michal Kováč. „Prosím o to, aby sme aj my žili vnímavú, na utrpenie blížnych citlivú slobodu.“

„Ženo, to je tvůj syn. To je tvá matka.“ Václav Malý hovoril o spoločenstve nových vzťahov: „být spolu v nejistotě a v připravenosti unést pohled na bolest, nebýt zatížen odcizením - vzájemná věrnost v základním a prostor pro to, co je neplánované.“ Pod bolesťou, ako povedal po skončení pre SME Václav Malý, si predstavuje trápenie tých, čo zlyhávajú a nemajú o tom žiadnu predstavu, trápenie, o ktorom nevieme a nechceme ho poznať - vrátane trápenia mladých rodín a viditeľnej biedy bezdomovcov. Vedieť žiť v neistote sveta je podľa neho pre cirkvi podstatné. Takéto medzinárodné a medzikonfesijné rozjímanie je preňho veľmi dôležité, povedal.

„V noci 21. decembra 1989 moji študenti a môj syn na Námestí univerzity v prvých radoch pred jednotkami Securitate pokľakli a plní beznádeje kričali: Umrieme, ale budeme slobodní!“ Emil Constatinescu rozvíjal Ježišovo: „Žízním.“ „Odstránenie železnej opony znamenalo koniec ilúzií pre Východoeurópanov a koniec pretvárky pre Západoeurópanov. Mnohí verili, že ich smäd bude uhasený sladkým nápojom slobody.“

„Rozjímajme sami v sebe,“ hovoril Arpád Göncz ku koncu svojej meditácie, „či sa nám podarilo aspoň vyhnať z chrámu farizejov, predavačov holubíc, peňazomencov. Alebo sme sa aj my sami stali zlými hospodármi Konštantínom ulúpenej veľkej nádeje?“ Karel Schwarzenberg, štandardným jazykom kajúcnika, hoci ticho a bez dramatických akcentov, hovoril na začiatku, pri prvých Kristových slovách: „Pane, odpusť mi, neboť jsem věděl, co činím, neboť jsem viděl, a nepomohl, neboť jsem slyšel lež, a nezvedl hlas.“

Rozjímať pod reflektormi je ťažká úloha, z ktorej môžu so cťou vyjsť zrejme len ľudia s hlbokou pokorou alebo vysokou profesionalitou. Ak by autor projektu Ladislav Snopko postavil pred oltár verejne známu osobu, ktorá by v skutočnosti nemala čo povedať, riskoval by katastrofu.

Cappellu Istropolitanu a Slovenský filharmonický zbor dirigoval Wolfgang Seeliger.