Čas, ktorý zostáva * Francúzsko 2005 * 85 min * Réžia: Francois Ozon * Scénar: Francois Ozon * Kamera: Jeanne Lapoirie * Hrajú: Melvil Poupaud, Jeanne Moreau, Valeria Bruni Tedeschi a ďalší * Premiéra v SR: 29. júna Ten začiatok je veľmi rýchly. A koniec ešte rýchlejší. "Len" film je pomalý. A priamy až vecný ako jeho názov - čas, ktorý zostáva. Kým príde smrť, ohlásená a istá. Na informáciu o jej príchode sa nedá zvyknúť ani ju pochopiť. Zvlášť, keď sa týka vás. Čas, ktorý zostáva, je druhá časť Ozonovej trilógie o trúchlení. V prvej nazvanej Pod pieskom sa Charlotte Ramplingová vyrovnávala so záhadným zmiznutím svojho muža pri mori. V tretej plánuje trúchliť nad smrťou dieťaťa.

Len s niekoľkými výnimkami, takmer kamkoľvek v Ozonovej filmotéke čiahneme, boli to ženy, ich svet a najmä ich frustrácie. Hlavná postava je však tentoraz muž Romain. Tridsiatnik, úspešný a egocentrický módny fotograf, homosexuál. In medias res je konfrontovaný s diagnózou - posledné štádium rakoviny. Zostáva málo času a ešte menej nádeje. Nie netradičná schéma.

Lenže Romain si nesadne do kaviarne a nespíše si zoznam, čo potrebuje zažiť, než sa naposledy schúli v bolestiach. Nezovrie diváka v bezmocnom smútku. Kým si uvedomí, čo sa deje, sily na veľké gestá mu odídu. Jedine digitálny foťáčik mu pomáha prežiť, ako účinný psychoterapeutický nástroj, ktorý ho aspoň trochu ochraňuje pred realitou.

Romain je v tomto zmysle antihrdinom. Nikomu nič nevysvetľuje. Nedeje sa nič neobyčajné. A práve preto ten pomalý odlev dní a ťahavé zalievanie tela nezdravo bielou farbou sú také úprimne drásajúce. Jeho krutosť voči okoliu sa roztápa veľmi pomaly, no viac než stekanie ľadov sa odhaľuje podkožný bolestivý zmätok, ktorý sa mu zasekol v krku pri prvej návšteve lekára.

Od úvodnej scény ho na tejto ceste sprevádzajú reminiscencie na seba, na nevinné dieťa so zvonivo šťastným smiechom. Zjavuje sa mu ako nezbedný anjel a ako Ariadnina niť mu pomáha vracať sa do svojej minulosti.

Romaninova prvotná ukričanosť, hystéria a rebelantstvo utíchnu, posledné stretnutia sú už akoby návštevami z iného sveta. Telefonáty namiesto priamej komunikácie, expriateľova ruka na tričku namiesto posledného objatia. Len dve epizódy vyčnievajú z tohto pomalého vedomého odplavovania sa zo života. Romainova babička, ktorú skvele zahrala Jeanne Moreauová. Len jej sa zdôveril, uvedomujúc si spriaznenosť dvoch duší, ktoré cítia smrť tak intímne blízko. A potom je tu trocha vykonštruované stretnutie s naivne milou Jany a jej sterilným partnerom, ktorí majú len jednu prosbu... Namiesto metafyziky však Romainov potomok v Janinom (Valeria Bruni-Tedeschi) bruchu prináša len absurdný smiech cez slzy a ak zaveje trochu nádeje, tak veľmi umelej.

Predchádzajúce filmy Francoisa Ozona mali okrem žien aj častý prvok vody, mora. Tomu zostal verný aj teraz. Tmavé obrysy tela čakajú odovzdane na pozadí prílivu na prvé obliznutie morskej vlny. Slnko na horizonte zapadne. A je to jeden z mála západov slnka na plátne, keď to nevyznieva ako klišé, ale ako nádherná brána do tmy.