Nebýva zvykom, aby do Košíc zacestoval so svojimi prácami výtvarník z amerického kontinentu. Najmä keď sa jeho veľkoplošné obrazy a grafiky nedajú len tak zabaliť do dosiek a preniesť pod pazuchou. Pre EDUARDA LARU, večne usmievavého Mexičana žijúceho v Prahe, je však poznávanie nových svetov neodmysliteľnou súčasťou života, silným stimulom. A tak s radosťou prijal pozvanie agilného košického galeristu a výtvarníka Dušana Baláža z galérie VEBA.

"Na vernisáži Eduardovej výstavy v Bratislave bol aj môj priateľ, skvelý sklár Maroš Prihel. Nadšene mi o ňom a jeho veciach rozprával. Hoci som práce nevidel, Eduarda som pozval. Neľutujem. Nádherné, čisté práce s mimoriadnou výpovednou hodnotou nesú nevšedného ducha Strednej Ameriky, exotiku, ktorá určite osloví ľudí v našich zemepisných šírkach," teší sa Baláž.

Práce Eduarda Laru získali viaceré ocenenia. Z Národnej súťaže modernej grafickej interpretácie Dona Quijota v Mexiku v roku 2000 si odniesol prvú cenu za drevorez s názvom Keď zabili dona Quijota a čo bolo potom. Silne emotívne dielo je jednou z dominánt košickej výstavy Grafika a kresba.

Smútiaci ľudia s kruhmi pod očami nad mŕtvym telom rytiera, ktorý je pre umelca prototypom idealistu so zákonite tragickým koncom, atmosféra márnosti, pripomínajúca grafiky Kolomana Sokola, nesú jedinečný rukopis mladého autora.

"Keď som videl práce Kolomana Sokola, zistil som, že majú podobnú atmosféru ako moje. Aj keď on, na rozdiel odo mňa, sa venoval viac sociálnym témam. Na mňa však mal zrejme najväčší vplyv môj učiteľ Pedro Ascencio," hovorí Lara.

Jeho reflexia novinových článkov o útoku Palestínčanov na Izraelčanov či o afére akejsi speváckej hviezdy zhmotnená v podobe kaligrafického písma a kresby dáva tušiť, čo je pre Laru podstatné: "Nie médiá, ale myšlienkové pochody konkrétnych ľudí, ktoré v nich informácie vyvolávajú, sú dôležité. Každý je sám sebou." Majstrovskú kombináciu litografie, leptu a drevorezu umocňuje skromná farebnosť - čerň a sépiová hneď. O tom sú Larove Kontemplácie a Indiferencie.

Alebo obraz s prostým názvom Letlampa. Je to obľúbený pracovný nástroj umelca. Ako sám hovorí, bez letlampy, ktorú používa pri príprave veľkoplošných drevorezov, by jeho grafiky stratili ducha, štruktúru, ktorá im dáva ďalší rozmer.

Veľkú časť výstavy tvoria portréty a akty chudorľavých, rachitických žien dokazujúce, že Lara je rovnako zručný kresliar. Čisté línie, ktoré si často používaný tuš vyžaduje, pôsobivosť tvarov a neustále prítomná pochmúrnosť až mystickosť zákonite musia osloviť každého človeka so zmyslom pre kumšt.

Do Prahy prišiel Eduardo po skupinovej výstave v roku 2002 na tri mesiace. "V Prahe som našiel svoj vysnívaný, imaginárny svet. Stvárňoval som ho dávno predtým, ako som ho videl na vlastné oči a precítil. Dlhá, zamračená zima, šedivé mesto, bledí ľudia s kruhmi pod očami ma svojím spôsobom stále fascinovali. Celý život som prežil v šialenej farebnosti, pretože Mexiko je také. Život je však o niečom inom," hovorí Eduardo, ktorý pred tromi rokmi nechal prepadnúť letenku domov.

Mladý Mexičan sa rozhodol usadiť v Česku, v "šedivej" Prahe totiž navyše našiel svetlý bod. Spoznal tu svoju životnú lásku zo Slovenska, oženil sa s fotografkou Annou Feldekovou.