v detstve ako brankárka dostala do tváre. Na líca a čelo sa mi v okamihu vytetoval každý jej štvorček, šicí steh. Vtedajšia futbalová lopta bola tvrdá, ťažká, čierno-biela a mala vnútri ružovkastú dušu. Na našej ulici ju vlastnil len jediný chlapec, ktorý bol preto veľmi obľúbený. Keď ste takou loptou dostali z celej sily do tváre, skrivila sa (tá tvár), nedala sa ovládať, rozpadala sa na malé horiace čiastočky a slzy sa nedali zastaviť (premokali aj cez dlane).
Tu sa skončila moja kariéra futbalistky a vrhla som sa radšej na čítanie kníh (v bezpečí interiérov). Z čítania ma však neustále vytrháva hlas muža, ktorý sleduje futbalový zápas v televízii a kričí: Kukaj! Kukaj, čo robí! Bože, už je neskoro! Tak toto už nikdy neuvidíš! Výkriky sa stupňujú, až kým knihu neodložím a nezačnem sa pozerať. Takto som napríklad sledovala zápas Česká republika - Ghana. On držal palce Čechom, ja Ghane (sily Jin-Jang v domácnosti boli rovnomerne rozložené).
Ghaňania vyhrávali a ticho českých športových komentátorov hustlo. Po prvom góle sa už zmohli len na občasné konštatovanie, že "ti Ghaňané" hrajú fakt dobrý futbal. Po druhom góle sa hlasy komentátorov takmer stratili a s nimi zmizlo aj české štúdio. Nech si to tí Ghaňania komentujú sami, keď im to tak zasrane ide!
Čo sa týka hráčov, tých si veľmi nevšímam. Moja pozornosť sa sústreďuje na loptu (pozri traumatizujúci zážitok z detstva spomínaný na začiatku článku). Ale niektorých futbalistov predsa len poznám: Ronalda, ktorý porodil zopár gólov, dlhonohého Ronaldinha s úsmevom koníka hrbáčika, jedného Argentínčana, ktorému mamička v detstve vyliala na tvár kanvicu vriaceho čaju, Kaká (že by kakao?) či Zidana (Alžírčana, ktorý uprostred černošského družstva bojuje za Francúzov). Lebo tak to chodí vo futbale - Francúzov zachraňuje Alžírčan, belochov reprezentujú černosi, kresťanský svet strieľa góly moslimskými nohami.
Počas pár dní, ktoré som strávila v Stuttgarte, som si všimla, že Nemci, ktorí po vojne otáľali s prezentáciou nejakých národných symbolov, zrazu vyvesili vlajky - z okien, dverí, áut. Okrem toho sa všetko v meste zmenilo na loptu - fontány, slnečníky, kvetináče. Štvorčeky na tabuľke čokolády sa zmenili na guličky, loptou sa končili špice topánok. Cumeľ, ktorý vypadol dieťaťu z úst, sa mi nezadržateľne kotúľal k nohám.
Fanúšikovia sledujúci futbal na obrazovkách za bránami štadióna (Hanibal ante portas) boli čoraz opitejší a hráči akoby boli na nich naviazaní, kopali čoraz častejšie miesto do lopty do členkov a holenných kostí súperov. (Vrchol dosiahol Angličan, ktorý vstúpil ((miesto do svedomia)) do rozkroku portugalského súpera.)
A keď vzápätí osem hráčov naraz vyskočilo v snahe dať jedinú hlavičku, spomenula som si na slová starej mamy: pekná hra, ale nebolo by menej napätia, keby mal každý svoju loptu?
Autor: JANA BEŇOVÁ (Autorka je spisovateľka a novinárka)
