Ráno v Hamburgu: Na zastávke metra sledujem ako pani v elegantnom modrom kostýme maľuje pánovi v saku, bielej košeli a kravate na líca nemecké vlajky. Sama už má líca pomaľované, z kabelky jej trčí nemecká zástava. Tí dvaja sa zjavne nepoznajú, pán sa poďakuje a spokojne nastupuje do metra. Ešte si nevšimol, že mu národné farby namaľovala naopak. Ešte zrejme nemá skúsenosti. Ale ako inak, namaľovať si v Nemecku na tvár nemecké národné farby, to by ešte pred mesiacom vzbudilo pohoršenie a dotyčných by považovali za voličov extrémne nacionalistickej strany NPD.

Astrid Eggersovej nadšenie príliš nevonia: "Mne tie zástavy a cirkus ani trochu nechýbajú, veď čo ťa prvé napadlo, keď si to videla?" spýtala sa kamarátky Susanny, a odpovedala si obratom sama: "Tretia ríša." Susanne má na aute malú vlajku. Pre Astrid to neprichádza do úvahy.

Kúpiť si "fanúšikovský" výstroj je v Nemecku mimoriadne ľahké. V každých potravinách pri pokladnici majú šály, dresy, klobúky, tričká a iné reklamné predmety nemeckého futbalového zväzu. Dobrý obrat majú aj obchody "všetko za jedno euro". Veľký záujem im dokonca spôsobil problémy so zásobovaním. Vlajky čínskej výroby, ktoré dostať od troch do piatich eur sa pomaly vypredali a na ich miesto prichádzajú trikrát drahšie výrobky "Made in Germany". Cem Öztürk, vedúci predajne "1 EURO" v hamburskej štvrti Barmbek, čaká už týždeň na novú dodávku z Číny.

Národné farby sa nenosia len na futbal, ale aj do práce. Manažérske elity sa na eufórii zúčastňujú čierno-červeno-žltými kravatami. Vlajky si pripevnili aj vodiči autobusov a metra. Policajti ich na začiatku mali, ale potom im ich vedenie zakázalo, vraj "polícia je pre každého a nesmie byť národniarska".

Druhá móda tohtoročného šampionátu sa totiž volá "public viewing", čiže verejné pozeranie. Ľudia sledujú zápasy predovšetkým medzi priateľmi v krčme alebo masovo na festivaloch fanúšikov. Hamburský festival museli už dvakrát pred začiatkom zápasu uzavrieť. Pred obrovské plátno tu prišlo oslavovať viac ako 60 000 fanúšikov. Pre policajtov to znamená ďalšiu nočnú službu.

Christian Burmeister, 26-ročný redaktor denníka Hamburger Morgenpost má pohodový prístup k svojmu národu. "Nemám nič proti patriotizmu," vraví. "Bol som na festivale fanúšikov, atmosféra tam bola vynikajúca, do rána sme oslavovali. Mal som však trochu strach, aby sa ten patriotizmus neobrátil na nacionalizmus, keď sa z fanúšikov stanú hlúpi Poliaci alebo sprostí Kostaričania." Zatiaľ však prevláda pocit, že všetko je veľká party. Nový patriotizmus nie je agresívny. Z ľudí vyžaruje skôr radosť z toho, že sú na chvíľu v centre svetovej pozornosti. Každý sa priznáva k svojej farbe. V národnostne zmiešaných nemeckých veľkomestách sa v oknách striedajú nemecké vlajky s chorvátskymi, ghanskými aj tureckými, hoci sa Turecko nekvalifikovalo. Piotrek, študent politológie, má na prednáške na univerzite jedno líce nemecké a druhé poľské. Je Nemec, ale jeho rodina sa pred 16 rokmi presídlila do Nemecka, podobne ako rodiny nemeckých útočníkov Lukasa Podolského a Miroslava Kloseho.

MICHAL KMEČ, Hamburg