Minulý víkend si odniesol cenu za celoživotné dielo v talianskom Bergame. Dnes si zbierku rozšíri o Zlatú kameru z festivalu Art Film. "Všetky ceny by som vymenil za takých päť-šesť rokov, ktoré by som mohol využiť pri tvorivej sile. Vymenil by som ich za tie nápady, čo museli skončiť v koši," úprimne sa vyznal z nenaplnenia vlastných "ružových snov" režisér Dušan Hanák.

Za svoje tvorivo najslobodnejšie obdobie považuje roky 1965 až 1969. Ale aj v ďalších desaťročiach vytvoril filmy, ktoré sú dodnes divácky obľúbené. 322, Obrazy starého sveta, Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ, Tichá radosť či Papierové hlavy dokumentujú opodstatnenosť udelenia Zlatej kamery. "Je autorom veľkého počtu nenakrútených filmov. To je smutné a treba to povedať," pridal sa Milan Lasica.

Dušan Hanák začínal dokumentmi (študoval na pražskej FAMU), neskôr prešiel k filmom hraným. "Túžil som režírovať hrané filmy. Mal som takmer nepriateľský vzťah s pedagógom dokumentaristiky. Dnes mám rád priestor medzi hraným a dokumentárnym filmom." Vždy ho zaujímali obyčajní ľudia, ktorých s obľubou obsadzoval. "Páčilo sa mi, čo hovorili a ako to hovorili." Pri nakrúcaní celovečerného dokumentu Obrazy starého sveta (1972) vraj spoznal najkrajších a najzaujímavejších ľudí, akých kedy stretol.

Záľuba v normálnych ľuďoch a nakrúcanie v neštylizovaných exteriéroch neboli vždy pochuti tým, ktorí filmy schvaľovali. "Cigánsku osadu v Ružových snoch som mal nakrútiť v ateliéroch. Mali vznikať výkladné skrine socializmu, a tam osada nepatrila."

Estetiku škaredosti mu naozaj dlho netolerovali. V snímke Ja milujem, ty miluješ (1980) použil poslednýkrát kontrastné typy hercov a nehercov. Vzápätí nasledoval päťročný zákaz činnosti.

Reagovať na stav spoločnosti sa mu zatiaľ naposledy podarilo v roku 1996 Papierovými hlavami. Mrzí ho, že sa nedostal k nadväzujúcemu projektu Intolerancia. Chcel v ňom reflektovať naše dejiny od tridsiatych rokov po dnešok. Pri práci zistil, že téma slovenského štátu by si žiadala samostatné spracovanie. Táto historická etapa totiž nebola poriadne zachytená v žiadnom slovenskom filme. "Každý dobrý film má reagovať na potreby spoločnosti."

Patrí ku generácii, ktorá pocítila absurditu tém a života. "Pocit vnútornej pohody je dosiahnuteľný. Je súčasťou ľudskej zrelosti. Fungujem v moci komercie a povrchnosti, ale môžem byť sám sebou," hovorí dnes.

Teraz slobodu využíva aj mimo plátna. Neodbehol síce ďaleko, učarovala mu fotografia. V mestskej galérii v Trenčíne reinštaloval svoju výstavu Záznamy a odkazy.

Autor: ZUZANA KOMÁROVÁ,Trenčianske Teplice