Na peších zónach slovenských miest rozkvitli slnečníky a ulice sú jedna skvelá veľká kaviareň. Keď to vidím, cítim, že je leto. Japonskí turisti, ktorých je v bratislavskom Starom meste plno, musia byť touto atmosférou unesení. Určite obdivujú, že ľudia bez zábran sedia na ulici a verejne relaxujú. Podobné kaviarne sú už síce aj v centre Tokia, ale keďže ide o módny trend, ceny sú závratné. Za šálku kávy zaplatíte okolo dvesto korún. Iste viete, že cena pozemkov v Tokiu je extrémne vysoká, rovnako mesačné prenájmy, a také sú aj ceny na jedálnom a nápojovom lístku.
Máme veľmi prísne predpisy na využívanie verejných priestranstiev. Hoci by to zákazníci uvítali, nedovoľujú kaviarňam vytvoriť posedenie na chodníku. Chodníky sú vyhradené iba pre chodcov. Ak chce mať kaviareň sedenie vonku, musí si na to nejako vytvoriť priestor.
V niektorých častiach mesta je prísne kontrolovaná aj reklama stojaca na chodníku pred vchodom do kaviarne. Preto v japonských mestách vidieť chodiacu reklamu - "sendvičového" muža. Na popruhoch má cez plecia spredu i zozadu zavesenú veľkú dosku popísanú reklamou. Prechádza sa celý deň hore-dolu pred kaviarňou alebo reštauráciou. Na takéhoto "chodca" je polícia krátka.
Japonské kaviarne takmer bez výnimky patria do veľkých obchodných reťazcov. Malé súkromné kaviarničky nemajú šancu na prežitie. Najobľúbenejšie sú momentálne kaviarne amerického typu, samoobslužné coffee bary. Aj ja ich mám rád, ale priznám sa, že ani nie kvôli chuti kávy, ale kvôli pohodlným gaučom, v ktorých sa dá príjemne relaxovať.
Európania, ktorí sú zvyknutí na dobrú espresso kávu, by boli z japonskej kávy sklamaní. Keby ste si chceli dať bežné slovenské espresso, museli by ste v Tokiu zájsť naozaj do drahej trendovej kaviarne. Reťazcové kaviarne v Japonsku majú totiž horšiu kávu, než americké coffee bary. Neviem prečo, ale vždy majú iba prekvapkávanú, nie espresso. Keď som žil v Japonsku, chodil som do tých reťazcov často. Napríklad na raňajky. Objednal som si menu - praženicu, toast s maslom a zlú kávu. Len čo som si sadol, prišla uniformovaná čašníčka, automaticky položila predo mňa plný pohár vody s ľadom a vlhký uteráčik na ruky. Toto je v Japonsku samozrejmosťou. V zime prinášajú zákazníkom uteráčik horúci, v lete ľadový. V niektorých reštauráciách sú zabalené v plastovom vrecúšku. Niečo podobné možno poznáte zo zaoceánskych letov, keď letuška rozdáva pasažierom pinzetou uteráčiky na osobnú hygienu. V Japonsku ich dostávame v každej kaviarni aj reštaurácii na utretie rúk i na osvieženie.
V japonskej kaviarni si môžete prečítať všetky čerstvé noviny. Väčšina zákazníkov chodí do kaviarne práve preto. Platí sa pri pokladni a nie je vo zvyku nechávať prepitné, pretože v cene je už zarátaná obsluha. Keby ste nechali na stole drobné, čašníčka vás upozorní, že ste ich tam zabudli.
V európskych kaviarňach často ponúkajú v nápojovom lístku zelený čaj, čo je teraz tak trochu aj móda. V Japonsku si v kaviarni nikto zelený čaj neobjedná. Pijeme ho denne doma. V lete si v kaviarni radi dáme ľadovú kávu. Na rozdiel od tunajšej je bez šľahačky, skôr s mliekom, a pijeme ju slamkou.
Kaviarenská kultúra nemá v Japonsku príliš dlhú históriu. Prvú kaviareň v Japonsku otvorili v roku 1888 a spočiatku sa vraj ľudia dokonca báli piť tajomný čierny nápoj. Prvá kaviareň skrachovala. Až po druhej svetovej vojne sme si zvykli a prijali kávu za svoju. Ale priznám sa, mne chutí viac tá v Európe.
Autor: Masahiko
