Z hľadiska obľuby u poslucháčov je prešovská Peha asi najkontroverznejšia kapela, akú tu máme. Zatiaľ čo ak niekto povie, že má rád napríklad Elán alebo No Name, a tak si ho z hľadiska hudobného vkusu dokážem ľahko zaradiť do pomerne presne špecifikovanej skupiny, v prípade Pehy to nefunguje. Ľudia ju majú/nemajú radi celkom náhodne, bez akéhokoľvek vyššieho princípu. Môže za to Katka Knechtová, zjav neodškriepiteľne výrazný - a to nielen vďaka živelnému hlasu. Ako čerstvá speváčka roka sa vyjadrila, že oveľa radšej by preberala Aurela v kategórii súvisiacej s ostatným albumom Pehy, ktorý vyšiel koncom minulého roka pod názvom Krajinou. Ak ju to poteší, veľmi rád jej dávam za pravdu.

Po prvom albume Niečo sa chystá si kapela vypočula nemálo prirovnaní ku Cranberries a očividne sa, súdiac podľa doterajších ohlasov, patrí toto prirovnanie používať aj pri hodnotení jeho nasledovníka. Koniec koncov, isté styčné body tu naozaj sú a zvlášť vyniknú v prípade singlov Vaňa plná piraní a Hlava vinná, telo nevinné. Lenže nimi sa podobnosť končí, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Krajinou je album síce v princípe britsko gitarový, predsa len však ide o počúvanie o triedu sofistikovanejšie ako to, s čím v ostatnom čase prišli brusničiari, a tiež mnoho ich kolegov. V strede nových skladieb Pehy už totiž väčšinou nestoja len výrazné refrény a chytľavé melódie. Minimálne v polovici prípadov sa to najpodstatnejšie odohráva v pozadí, v priestore prešpekulovaných aranžmánov, kde má každý detail svoje miesto a kde poznať, že pri nahrávaní si ktosi dal pekelne záležať a vyzabával sa aj s takými drobnosťami, ktoré si ani pozorný poslucháč nemôže na prvýkrát všimnúť.

Druhá, a snáď ešte o kúsok väčšia pochvala, patrí textárovi Vladovi Krauszovi, ktorému spolupráca s Pehou ide jednoznačne najlepšie zo všetkých jeho ostatných spoluprác. To je asi ten najpodstatnejší dôvod, prečo sú prirovnania ku Cranberries pre Pehu v podstate neopodstatnenou urážkou. Popri tom všetkom však rádiová hranosť dokázala, že miesto ostalo aj pre „hity na první poslech“, ku ktorým sa okrem troch obohratých môžu zaradiť i Dom z karát (jeden z najlepších textov) a Recy vecy. Zvyšných šesť pesničiek za nimi nijako nezaostáva, vyžadujú však viac ako povrchné počúvanie popri kancelárskej práci.

Z výsledného pomeru 10:1, keď na stranu pozitív treba postaviť ešte aj vlastný identifikovateľný zvuk a kompaktnosť albumu, vyplýva, že Peha nahrala veľmi slušný album a bezpečne prekonala nádejný debut spred troch rokov. Netvrdím, že je spásou slovenskej gitarovej hudby, keďže celá naša scéna je oproti svetovej špičke niekoľko rokov pozadu, ale v rámci aktuálneho výberu je rozhodne jednou z najlepších možností.

Autor: RADO ONDŘEJÍČEK(Autor je redaktor internetového magazínu www.inzine.sk)