ek, Klaus aj Topolánek. No napokon vždy zvíťazí on - svojimi neústupnými otázkami k podstate veci. V záujme diváka, v záujme českej občianskej spoločnosti formuluje otázky, na ktoré sa politikom darí odpovedať len ťažko bez toho, aby odhalili svoje pravé úmysly. Politikmi obávaný, rešpektovaný aj zatracovaný, no divákmi obdivovaný moderátor verejnoprávnej Českej televízie - Václav Moravec.

Máte za sebou maratón nedeľných predvolebných Otázok, plus diskusné fóra, ktoré 14 týždňov ČT vysielala z regiónov. Ako ste na tom po voľbách?
Bolo to náročné, cítim únavu a mrzí ma, že voľby sa skončili patom, čo nie je dobrý výsledok. Obávam sa, že budeme musieť vysielať aj v lete, lebo česká vláda, pravdepodobne, nebude zostavená do konca júla.

Ste nevolič. Uľavilo sa vám, že na tomto patovom výsledku nenesiete podiel?
Neteší ma nechodiť k voľbám. Svojich rodičov som zmobilizoval, lebo je to základné občianske právo, a keď niekto nadáva na politikov, že zle spravujú štát, môže si to dovoliť len vo chvíli, keď voliť bol.

Vy ste v akom postavení?
Vidím istý konflikt záujmov v tom, keby sa novinár, ktorý každý týždeň robí diskusné relácie s politikmi, odrazu primkol k nejakej strane. Viem, že by som tú stranu neprotežoval, ale obávam sa opaku - jej predstaviteľom by som kládol dvakrát tvrdšie otázky.

Mali by sa tak správať viacerí novinári?
To neriešim. Je na svedomí každého novinára, ako sa bude správať. Snažím sa nikoho neškoliť.
Vyučujete na vysokej škole etiku, takže školíte.
So študentmi o tom iba diskutujem, keď kriticky namietajú, že predsa nie je možné oddeľovať občana od novinára. Vravím im, že keby som mal hoci aj mierne poškodiť politika alebo stranu, čo som volil, tak je to zle. Rozoberáme aj moje chyby, ktorých sa dopúšťam pri moderovaní Otázok. Nežiadam od nich, aby to, čo im prednášam, dodržiavali. Záleží na každom z nich, čo si z toho vezmú. Predmet etiky sa snažím podávať ako dialóg - rozhovor o hodnotách.

Aké zaujímavé otázky vám kladú študenti?
Pýtajú sa ma, napríklad, prečo by svet riadenej komunikácie nemal byť prepojený so svetom médií. V prednáškach sa im snažím vysvetliť, že ekonomické alebo politické PR veľmi ovplyvňuje žurnalistiku - novinári často podliehajú pôsobeniu reklamných agentúr. Pýtajú sa ďalej, čo je na tom zlé? Ale úlohou žurnalistiky je predsa kriticky vyhľadávať informácie a ostať kritickým aj v pohľade na zdroje, ktoré vám nejaké informácie prinášajú. Rozoberáme aj prácu novinárov s odpočúvanými nahrávkami českých politikov, ktoré v posledných mesiacoch stále unikali do médií - či sa majú zverejňovať, keď sú súčasťou nejakého rozsiahleho spisu, a novinárovi sa dostane do rúk len jeho výsek.

Aký je váš názor?
Obávam sa, že v Čechách sú tieto prípady odpočúvania väčšinou politickou hrou alebo taktizovaním advokátov. Novinári, čo ich spracúvajú, by to mali verejnosti povedať a zverejniť takúto nahrávku len vo chvíli, keď sú si úplne istí, že nejde o manipuláciu. Čo sa teda, podľa môjho názoru, stane len vzácne.

Nie je to tak, že prísne etické normy sa dajú skúmať len vo verejnoprávnych médiách a súkromné médiá sa nemusia zaťažovať nejakými samoregulačnými pravidlami slušnosti?
Bulvárne médiá žiadnu samoreguláciu nepripúšťajú už zo svojej podstaty, lebo im ide o škandály, ktoré vzniknú, keď prekročia nejaké hranice. Ale čo sa týka súkromných médií, ktoré chcú byť seriózne, musia bojovať o dôveru čitateľov, a preto by rovnako mali pestovať nejaké mravné hodnoty. Nevnímam etiku ako kuchársku knihu, ktorá predpisuje, čo novinár smie a čo nie. Je to diskusia od prípadu k prípadu - dá sa z nej však poučiť na vlastných chybách. No u nás sa mi zdá, že sa k etike pristupuje len formalisticky.

Niekoľko rokov ste pracovali v českej redakcii BBC. Čím je v našom postkomunistickom prostredí zaujímavý kódex tohto svetového média?
Novinár BBC je súčasťou inštitúcie, ktorá systematicky pracuje na svojich hodnotách. V Editorial Guidelines je napísané, akými hodnotami sa BBC riadi, a sú návodom, ako má novinár naložiť napríklad so spomínanými odposluchmi, ako sa má zobrazovať násilie, alebo či je možné slovom terorista označiť niekoho, kto sa bráni nejakému útlaku. Prechádzate rôznymi školeniami, kde sa tieto nuansy žurnalistiky rozlišujú, a keď sa stretnete s problémom, môžete zavolať do Londýna a všetko prekonzultovať. Krásne je, že o týchto normách ľudia v BBC stále uvažujú, vnímajú ich veľmi vážne a snažia sa o nich viesť dialóg, aby dosiahli čo najväčšiu dôveryhodnosť. Ako príklad uvediem už len základnú poučku - keď urobíte chybu, tak ju čo najskôr priznajte. U nás ak novinár urobí chybu, tak sa zvyčajne tvári, že sa nič nestalo a radšej by ju zatĺkol. A to je len jedna zo zásadných odlišností.

Preto sa rád priznávate ku svojim chybám?
Pokiaľ nechcete v profesii stagnovať, tak priznanie si vlastných chýb a hlavne poučenie z nich vás posúvajú dopredu. Keď ma poslanec ODS Vlastimil Tlustý v priamom prenose prekvapil tým, že mi ukázal zmluvy, v ktorých boli známe mená jeho veriteľov, čo som nemohol zverejniť, nezareagoval som dostatočne pružne a razantne. A dnes už presne viem, že by som to znovu nepripustil.

Napriek serióznej príprave politických tém, musíte byť pred kamerou aj šoumen?
Televízia k tomu nesporne zvádza. Ak moderátor nechce, aby diváci prestali pozerať jeho reláciu, nemôže byť škrobený. Istá miera šoumenstva je nevyhnutná, ale nemala by potlačiť hostí a informácie, ktoré prinášajú. No naozaj to stojí na tenkom ľade... Preto zo všetkých médií mám najradšej rádio - spravodajsky je najmenej povrchné.

Menej povrchné ako noviny?
Obávam sa, že krátkosť textov v novinách vedie k väčšej povrchnosti, ako kedysi.

V obidvoch našich krajinách sa stále objavujú diskusie, ktoré spochybňujú potrebu verejnoprávnych médií. Uvažuje sa o odpredaji ich kanálov, dokonca o zoštátnení. Nie sú pre naše krajiny verejnoprávne médiá prepychom?
Verejnosť i politici stále nechápu, prečo tu verejnoprávne médiá vlastne sú. Do roku 1992 sme mali spoločnú históriu, keď verejnoprávne médiá boli štátne. Ich transformácia však ostala na polceste, čo vytvára politickú závislosť. A na Slovensku o to viac - po pripútaní STV a SRo na vládu Vladimíra Mečiara stále pretrváva ich pripojenie na štátny rozpočet. V Čechách zas kríza v ČT na prelome rokov 2000 a 2001, polarizácia spoločnosti a rôzne politické hry spôsobili podobný stav. Potom si verejnosť v mnohých prípadoch ani nie je istá, prečo vlastne musí platiť koncesionárske poplatky.

Ako sa to dá zmeniť?
Trpezlivou prácou samotných médií, keď sa svojím vysielaním odlišujú od komerčných, keď ako ČT produkujú vlastnú tvorbu a podporujú domácu kinematografiu. Našej televízii sa de facto podarilo natlačiť podobné správanie aj komerčnej Nove, ktorá vyrobila vlastné seriály Ulica či Ordinácia v ružovej záhrade. Nikdy predtým v takejto miere komerčná televízia neinvestovala do vlastnej tvorby, ako to robí teraz. Napriek tomu ľudia stále nepochopili, že ak médium vlastní nejaká veľká komerčná skupina, tak oň stojí aj preto, že má spoločenský vplyv a jeho spravodajstvo môže obhajovať záujmy svojho majiteľa. Dúfam, že politici a verejnosť nepripustia, aby sa verejnoprávne médiá sprivatizovali alebo zoštátnili. Nehovorím to preto, že tu pracujem - viem, že si prácu nájdem aj v súkromnom prostredí. Ale bolo by to zlé pre spoločnosť.

Sledujete slovenské politické talkšou?
Podľa Václava Klausa som „zastydlý federalista", takže vás sledujem a poznám relácie O 5 minút 12, Sito, aj Box. Sú to zaujímavé formáty, je v nich väčšia progresivita, než v televíznych diskusiách u nás. Navyše, slovenské televízie oproti našim sú o pár krokov dopredu v grafike a vizuálnej stránke.

Ako z diaľky hodnotíte komercionalizáciu Jednotky?
Problém je v tom, že STV bola do tejto role zatlačená. Na pozadí toho, ako bola úplne udupaná, nevyčítal by som Richardovi Rybníčkovi jej komercionalizáciu v takej miere, ako mu to vyčítala Rada STV a verejnosť. Aj riaditeľ BBC si myslí, že keď chce plniť službu verejnosti, nemal by rezignovať na dobrú sledovanosť a rovnako vysiela väčšinové žánre. Samozrejme, že aj on čelí kritike. Navyše, čo už patrí na obrazovku a čo nie, radi rozoberajú aj súkromní vysielatelia. Keď totiž riaditeľ verejnoprávnej televízie chce, aby bol jeho program sledovaný, hneď sa ozvú - Nie, nie! Vy to predsa nemôžete robiť! Vy máte vysielať pre menšiny, pre hendikepovaných, a vy by ste vlastne vôbec nemali mať divákov! No potom si divák povie - prečo vlastne platím ČT a STV, keď sa na to vôbec nepozerám?

Takže ani riaditeľ BBC si nejako výrazne neužíva?
Každý riaditeľ verejnoprávnej televízie to má ťažké, ale mal by dať všetkým jasne na vedomie, že všade na svete je prvý program väčšinovým kanálom a môže vysielať aj SuperStar, aby na druhom programe mohol vysielať dokumenty, publicistiku, alebo náročné záznamy divadelných predstavení a koncerty vážnej hudby. Navyše, Rybníčkovi sa podarilo oddlžiť STV. Keď ste na Slovensku viedli vášnivú debatu o tom, čo všetko Rybníček urobil, tak som si hovoril - škoda, že ČT tiež nesiahla na svoje dno. Tým, že STV bola takmer v krachu, podarilo sa ju reštrukturalizovať. Pokiaľ by STV ostala, tam kde je, bola by to chyba, ale keď po reštrukturalizácii bude jej riaditeľ prehlbovať jej verejnú službu, je tu zárodok toho, ako sa STV môže stať dobrým verejnoprávnym vysielateľom.

Ako vidíte budúcnosť ČT a STV s prichádzajúcou digitalizáciou?
Tvrdím, že digitalizácia prinesie renesanciu verejnoprávnych médií, lebo im umožňuje lepšie sa sústrediť na jednotlivé menšinové skupiny divákov. BBC má napríklad digitálny kanál len pre detského diváka, v ktorom prináša relácie vyššej kultúrnej hodnoty. Aj v ére digitalizácie a technologickej premeny verejné médiá v Nemecku, Francúzsku a Británii budú stále národnými inštitúciami, ktoré budú viac peňazí dávať do pôvodnej tvorby. Ak si niekto myslí, že dostane licenciu a odrazu bude robiť intelektuálnu televíziu, tak skôr či neskôr zistí, že je to finančne neúnosné, lebo návratnosť takejto investície prakticky neexistuje. Ak si niekto myslí, že s digitalizáciou príde nejaká revolúcia, tak nepríde. V Británii je digitalizácia už 7 - 8 rokov a digitálne kanály sleduje len 25 percent divákov.

Slovenskí novinári obdivujú, ako poslušne k vám do vašej relácie každú nedeľu chodia vrcholní politici. Ako sa vám to podarilo?
Je to desaťročná práca. V roku 1996 som začal v súkromnom rádiu Frekvence 1 robiť dennú politickú diskusiu Pressklub, ktorú som zdedil po Zuzane Bubílkovej. A aj keď som s politikmi na rozdielnych stranách barikády, stali sa už mojimi známymi, pozor, nie priateľmi. Navyše, navzájom sa potrebujeme. Opakujem im, že tu nie som na to, aby som ich zámerne poškodzoval a hovorím: „Môžete odo mňa čakať tvrdé otázky, ale budú korektné, nech ste v opozícii, alebo v koalícii." Robím to 10 rokov, takže som pre nich čitateľný. Viem, že ich štvem, ale oni vedia, že ich štvem všetkých rovnako. Za nikoho nekopem.

Sú na vás zvedaví? Vypytujú sa?
Snažia sa, ale môj problém je, že sa s nimi nechcem spriateliť. Povedia mi: „No, to je škoda, že ste novinár! Mal by som záujem ísť s vami na kávu." A ja odpovedám, že keď vy nebudete v politike, alebo ja nebudem novinár, tak s vami na tú kávu pôjdem. Možno odtiaľ je ten rešpekt.

Nebolo to tak vždy, však?
Svoje spravila aj vládna kríza pred rokom a pol, keď mal Stanislav Gross problémy preukázať svoj majetok. Skrátka, mal bytové problémy a odvtedy sociálna demokracia nemá príliš vrelý vzťah k ČT, lebo si myslí že ich zámerne poškodzujeme. A myslí si to aj ODS, takže naša televízia u nich nebudí rešpekt, aký by budiť mala. Tony Blair by si v živote nedovolil povedať, že by BBC zoštátnil, lebo verejnosť za BBC pevne stojí.

V záujme veľkých politických subjektov teda je, aby verejnoprávne médiá v princípe priveľmi nevyskakovali.
Ak sa ČSSD ocitne v opozícii, možno konečne pochopí, že ČT nikomu nenadŕža. Doteraz mali sociálni demokrati pocit, že ich ČT svojou kritikou poškodila, ale oni boli predsa vládna strana a niesli najväčšiu zodpovednosť! A ODS, ktorá doteraz vždy trvala na zrušení duálneho systému, v terajšom svojom programe chce paradoxne túto dualitu zachovať. Bola totiž v opozícii a pocítila, že sa k nej správame korektne. Ešte musí prejsť pár rokov, aby to politici konečne pochopili. Teraz sa im to aspoň snažím trpezlivo vysvetľovať. Napríklad, keď boli Topolánek s Paroubkom ešte v októbri v Otázkach, tak mi obaja položartom vyčítali, že fandím tomu druhému. Povedal som im - páni, ja nefandím ani jednému, je mi to totiž jedno, lebo keď vyhrá ODS, tak nás sprivatizujú, a ak vyhrá ČSSD, tak nás zoštátnia. Žartoval som, ale ja naozaj nemám dôvod poškodzovať jedného či druhého.

Keď sa vypnú kamery, sú to vtipní ľudia?
Jiří Paroubek je v súkromí pohotový a vtipný. A rovnako aj Mirek Topolánek. Doteraz som nepochopil ich hlboký vzájomný antagonizmus, ktorý bol medzi nimi v predvolebnej kampani naozaj veľmi vyhrotený.

Voľby boli celonárodným vzrušením, ale nenudí vás politika z pohľadu toho, že príbehy politikov sa väčšinou vždy opakujú? Ak sa niečo stane, nikdy to nie je niečo mimoriadne, len úplatky, odpočúvané rozhovory, prípadne milenka.
Baví ma to, lebo ide o pozoruhodnú psychologickú štúdiu. Je veľa politikov, čo by boli zaujímaví na skúmanie pre psychoterapeuta. Keď ich vidíte, ako sa správajú pred kamerami a potom v súkromí, je to pasia. Asi aj preto robím novinárstvo, lebo rád pozorujem ľudí a zhováram sa s nimi, aj keď nie sú politikmi.

Po 10. rokoch, čo robíte túto prácu, aké to je - takto dobre poznať ľudí? Nie ste prehnane náročný? Ako sa to prenáša do vášho súkromia?
Tak, že v súkromí takmer s nikým nechcem komunikovať. A som čoraz väčší samotár.

Je pointou zvedavosti na ľudí samota? Nie je to nebezpečný vývoj?
Je. Ja neviem, ako sa to môže skončiť. Ale aj keď skúšam študentov, napríklad, hneď sa začnem zaoberať tým, že chcem pochopiť, prečo odpovedajú tak, ako odpovedajú, a prečo sa na skúšku nepripravili.

Pre BBC, kým ešte vysielala v českom jazyku, ste urobili vyše 400 veľkých rozhovorov so zaujímavými osobnosťami. Váš výber bol pestrý. Na ktoré si spomeniete?
Ako „zastydlý federalista" som veľmi rád robil rozhovory aj s ľuďmi zo Slovenska. Cítim voči Slovensku dlh, lebo vy o nás viete oveľa viac, než my o vás. Pritom si myslím, že naše národy majú k sebe blízko - kultúrne aj historicky. Rozdelenie federácie dodnes považujem za chybu, aj keď Česi a Slováci získali na sebavedomí a teraz si v pokoji môžu hovoriť, aká je škoda, že nemáme k sebe bližšie... Spomínam si na stretnutie s Milanom Lasicom, ktorého som mal pred mikrofónom v BBC pred dvomi rokmi. Odvtedy si ho rád pozriem v SEDEM s. r. o. Z českých hostí je to prezident Václav Havel, popredný český neurochirurg profesor Vladimír Beneš, zosnulý herec Boris Rösner, ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová...

Dokázali sa pri takom množstve vo vás usadiť myšlienky, čo ste počuli z ich úst?
Každé stretnutie bolo pre mňa obohatením a inšpiráciou. A stále, pri každej osobnosti sa potvrdzuje, že čím človek viac vie, tým je citlivejší a skromnejší.

Ako budete pokračovať v profesii, ktorá je veľmi vyčerpávajúca na všetkých úrovniach - mentálne, duševne, aj fyzicky?
No, je to únavné... To, čo robím ja, vo svete robia novinári, ktorí sú už na konci kariéry. V tom sme Česko aj Slovensko nenormálne krajiny, kde človek, čo má len 33 rokov už má za sebou desaťročie každodenných rozhovorov s najvyššími politikmi, vedie najsledovanejšiu diskusnú reláciu v ČR, a odrazu zistí - čo ďalej? Ako sa to dá zlepšiť? Takže radšej o tom nepremýšľam.

Ako vlastne trávite voľný čas? Máte ho vôbec?
Každú nedeľu vysielame, takže sa snažím aspoň na sobotu odcestovať k rodičom do Orlických hôr. Milujem bicyklovanie a prírodu - relaxujem a chodím po lese. Kedysi sme s rodičmi často jazdili do Nízkych a Vysokých Tatier, ale už sa to nedá.

Ako komentujú rodičia, čo sa stalo s ich synom?
Aj keď mi nič nepovedia, viem, že im to lichotí. Vždy boli ku mne kritickí - keď som dostal jedna mínus, hovorili, že to mohla byť jednotka. Nepovedia mi, že majú zo mňa radosť, hoci ju z nich cítim, a radšej mi vyčítajú, že sa málo vidíme. Mám ich veľmi rád.

Ako ste vnímali naše paralelné predvolebné kampane?
Pokúšali sme sa urobiť česko-slovenský projekt - stretnutie Mikuláša Dzurindu, Roberta Fica, Mirka Topolánka, a Bohuslava Sobotku, keď bol úradujúcim predsedom ČSSD. Nepodarilo sa to a veľmi ma to mrzí, lebo sme sa navzájom dávali za príklad pozitívny, alebo za odstrašujúci. Chcel som diskusiu viesť vo vecnej rovine slovenských reforiem - kam sa Slovensko posunulo a tak, aby to český divák videl sám, lebo my máme menej informácií o Slovensku, než by sme mať mohli. Nepodarilo sa to kvôli Mikulášovi Dzurindovi, ktorý jediný toto pozvanie odmietol. Prekvapil ma agresívny štýl komunikácie tlačového hovorcu slovenskej vlády Martina Marušku. Pre politické reprezentácie oboch našich krajín je dobré, keď po dlhšom období vládnutia jedného politického spektra sa dostane k moci opozícia. Robil som rozhovor s Mikulášom Dzurindom pred rokmi, keď bol ešte len krátko premiérom, a bol to veľmi usmievavý a milý človek. Teraz v niektorých rozhovoroch a vystúpeniach, ktoré som sledoval, na ňom pozorujem premenu v tom, že je arogantný. Každému politikovi, ktorý je oslnený úspechmi svojej vlády, vždy prospeje, keď ide do opozície. Môže spytovať sám seba a hodnotiť vykonané.

Slovensko sa momentálne rozhoduje, či bude pokračovať v reformách, alebo nie...
Nie som si istý, čo by zmäkčenie reforiem znamenalo pre slovenskú ekonomiku, ktorá stále trpí dôsledkami toho, ako bol rozvrhnutý priemysel medzi Českou a Slovenskou republikami. Je jasné, že obidve naše krajiny doteraz žnú plody situácie spred roku 1989. No keď sa pozriem na situáciu východného Slovenska, tak sa priznám, že ako človek, ktorý uvažuje sociálne, som v rozpakoch, či naozaj niektoré opatrenia neboli voči ľuďom až príliš tvrdé... Na druhej strane - u nás sme svedkami toho, že mnohí ľudia odmietajú niesť za seba zodpovednosť, lebo si myslia, že štát sa o nich vo všetkom postará. To je druhý extrém.

Ste mladý človek, no raz ste povedali, že sa cítite ako 50-ročný muž. Je vám to ľúto, alebo je vaša práca pre vás drogou?
Nesporne je to droga. Niekedy je únavná, náročná, a občas ma ani nebaví, ale dáva mi obrovskú výhodu stretnúť sa s osobnosťami, s ktorými by som sa inak v živote nestretol.

Po všetkých svojich skúsenostiach vidíte v niektorom z politikov štátnika?
Prekvapil ma brniansky líder zelených - má 32 rokov, pracuje v Európskom parlamente a je veľmi vzdelaný. Dúfam, že do politiky prinesie nový rozmer generácia tridsiatnikov. Topolánek a Paroubek sú výrazné figúry, no ja by som si prial, aby boli viac štátnikmi ako straníkmi. Aby vedeli dokázať, že im ide nielen o záujem ich strán, ale o záujem Českej republiky a že sa dokážu v základných veciach dohodnúť. Keď sme na začiatku hovorili, že ten politický šachový pat nie je dobrý, tak teraz majú príležitosť ukázať verejnosti, že sú schopní slušne zaistiť vládnutie v tejto krajine bez toho, aby sme šli na jeseň do predčasných volieb.

Už aj na obrazovke ste si obľúbili šachovú terminológiu. Hráte šach?
Viem ho hrať, ale mizerne! (Smiech.)

Autor: Text: TINA ČORNÁ