Jaro Vojtek. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ

JARO VOJTEK dostal nedávno od kamaráta esemesku: "Prvýkrát po štrnástich rokoch mám pocit, že neplatím koncesionárske poplatky zbytočne." Slovenská televízia vtedy vysielala jeho nový film Cesta za snom. Dnes je na programe festivalu Art Film. Vojtek v ňom chcel prísť na to, prečo sme dnes tak zle naladení, čo prežívame a v čo dúfame. Dúfal, že tým ľudí trochu prebudí. O tom, aké odpovede dostával na otázku Aký je váš sen, rozprával aj pre SME.

Uvedomovali ste si, že pýtať sa takú osobnú otázku môže byť provokujúce?

"Práve to som chcel. Slováci vedia šomrať, ale len medzi sebou. Postaviť sa za svoje veci verejne, to nevedia. Prečo potom čakajú, že ich bude niekto počuť? Ak teda niekto reagoval na moju otázku agresívne, zrejme sa zľakol sám pred sebou. Jeho vízia siahala len do konca večera."

Často odzneli veľmi jednoduché sny - aby sa syn oženil, dcéra doštudovala, mať auto, byt. Tešilo vás aspoň to?

"Bol by som rád, keby mali ľudia viac takých obyčajných snov. Veď aj na to, aby ste mali auto, treba vynaložiť nejaké úsilie, byť pracovitejší - a už to je pozitívne. Najhoršiou odpoveďou by bolo nemať žiadny sen. To sa už potom nedá žiť, to už je absolútna rezignácia. Bohužiaľ, u nás je veľmi hlboká."

Čakali ste, že váš film vyznie trochu bezútešne?

"Tušil som, že to nebude príliš nádejné. Ale keď som dával odpovede dokopy, musel som tú beznádej ešte tlmiť. Inak by bol film nepozerateľný. Zamrazilo ma, že u nás naozaj neexistuje nič, o čo by sa mohli ľudia oprieť, keď už nevedia kam. V časopisoch ani v televízii dnes východisko nenájdu."

Vy viete, čo by mohlo byť naším snom, našou víziou?

"Najprv by sme si mohli začať sami seba vážiť. Chýba nám sebavedomie, ktoré vidíme bežne vonku. Tu akoby ľudia chodili denne na dereš, vyzerajú umučení a ublížení. Čítal som o jednom austrálskom výskume, vyšlo z neho, že najšťastnejší ľudia sú chudobní a najnešťastnejší sú bohatí. My sme nešťastní aj chudobní, aj bohatí."

Čo to spôsobuje?

"Asi ten prechod systému, meniace sa hodnoty. Nedávno som sa vrátil z festivalu v Syrakúzach. Doma som hneď pocítil, ako ľudia v sebe všetko skrývajú a dusia, až kým to nezdravo nevybuchne. Už by sme sa mohli konečne zobudiť, otvoriť sa, uvoľniť. Veď na konci je vždy ten budhistický pohreb."

Kedy by sme to asi mohli pochopiť?

"Ešte to chce čas. Je to zvláštna, ale aj čarovná doba. Už sa teším na to, ako budem synovi Vincentovi vysvetľovať, kto to bol Brežnev a Lenin. On sa to bude učiť z knižiek, a ja mu o tom budem môcť autenticky rozprávať. Stále sa u nás niečo mení, na takú tému by dnes mohli vychádzať aj týždenníky."

Znamená to, že keby ste sa teraz, po pár týždňoch, vrátili k svojej otázke o sne, už by film vyzeral inak?

"Po predpremiére v televízii sa postavil jeden starší pán. Povedal mi, že je rád, že niekto za neho niečo povedal, ale že by sa mu ešte páčilo, keby sa tam hovorilo aj o nebankových subjektoch. Naozaj, viem si predstaviť pekný dokument o tom, ako si ľudia tie stratené peniaze sporili, ako im to zmenilo život."

Ale medzitým nás postretli už aj iné veci.

"Áno, ešte by sa dalo zájsť do našich slávnych priemyselných parkov. Hovorí sa, že sú tam nové možnosti. Ale keď som tam letmo nakrúcal, zistil som, že tam ľudia nemajú veľmi chuť rozprávať. Sú to novodobí otroci. Veľa im nasľubovali, ale realita je iná. Veď si pamätáte Chaplina. Pri páse človek dlho nevydrží. Jeho dôstojnosť sa posúva tak, ako to vôbec nečakal."

Že by teda dokumentarista mohol byť rád, keď krajina trpí?

"Je to paradox, ale je to tak! V Belgicku by som asi nemal o čom nakrúcať, ale tu je priam nevyhnutné podávať správy a letopisy. Inak vznikne prázdna diera a v záznamoch z roku 2006 bude len to, že Štroffek bol smutný, lebo nevyhral SuperStar a že niekto vyhral 12 miliónov za to, ako sa nechal ponižovať. To sú naše dejiny?"

Teraz nakrúcate o jednej rómskej kapele v Rumunsku. Ako sa vám darí?

"Tak trochu ignorujú čas, a preto sa vždy teším, že všetko bude inak, ako si naplánujem. Niekoľko hodín ich čakám, ale potom zahrajú, je zábava, a všetko dobre dopadne. Práve oni majú v sebe tú uvoľnenosť, čo chýba nám. Žiadnu bitku, hádku či facku neberú definitívne. Sú to veľmi vtipní a vnútorne bohatí ľudia, každá moja cesta za nimi by stačila na jeden film. Napojil by som ich na priame vysielanie a už to frčí."

Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, Trenčianske Teplice