Rudolf Sikora na svojej výstave v pražskej Národnej galérii. FOTO - ČTK
Výstavou Sám proti sebe oslavuje počas celého leta svoju šesťdesiatku slovenský výtvarník Rudo Sikora. V Prahe, kde mu od 9. júna v koncepcii Heleny Musilovej pripravila retrospektívnu prehliadku Národná galéria.
V mezaníne Veľtrhového paláca vystavuje prierez svojou tvorbou alebo jej hlavné témy: ekológia (z mesta von), vesmír (čierne diery, antropický princíp). V Malej dvorane sa spravidla vystavujú veľké objekty a tie najväčšie sú najlepšie vidieť zhora. A tak sa stáva, že návštevníci, ktorí prišli napríklad na maľbu 19. storočia, stoja na poschodí a pozerajú nadol do dvorany na červenú siluetu v šiltovke, s jednou vztýčenou rukou, nesúcou kríž.
Kto niekedy videl Ruda Sikoru, tomu tá silueta bude povedomá. Tá silueta je súčasťou viacerých objektov v cykle Pre Maleviča. Je súčasťou kompozícií s čiernym štvorcom.
Sikora sa rád zdržiava pri jednej téme a posledné roky je zrejme posadnutý Malevičom. Neúnavne vytvára hroby a pomníky pre Maleviča a suprematistov, akoby s nimi mal stále nevyrovnané účty. V Malej dvorane sa tak opakujú stále tie isté tvary - trojuholník, kruh, štvorec a kríž, stále tie isté farby - červená, čierna a biela, teda všetko tak, ako to predpísal Malevič.
Až na tú siluetu, ktorá z tých tvarov vystupuje a rozhodla sa niesť Malevičov kríž. Možno jeho duch chodí Sikoru v noci strašiť. Všetky tie pomníky sú tak trochu dialóg, trochu boj, a keď sa už začína zdať, že Malevič vedie, objaví sa "väzenie pre Maleviča", veľká červená kocka, do ktorej môžete nazrieť malým otvorom a uznať, že Sikora dal gól Malevičovi.
Keď sa Rudolf Sikora pred šesťdesiatimi rokmi narodil v Žiline, Kazimir Malevič bol už jedenásť rokov po smrti. Suprematistov a konštruktivistov v Rusku dávno prevalcoval socialistický realizmus. Sikoru, napriek tomu, že veľkú časť tvorivého života prežil v komunistickom Československu, nie. Unikal pred ním von z galérií, z mesta, zo zemegule.
Staršia tvorba, vystavená v mezaníne, je tiež plná opakovaní tých istých znakov: hviezdička, ktorou označujeme dátum narodenia, krížik, ktorý sa píše pred rokom úmrtia, a šípka, ktorá znamená všetko medzi tým. Značky sa opakujú a striedajú sa techniky, v osemdesiatych rokoch prevláda fotografia, ktorú Sikora používa veľmi "nefotografickým" spôsobom. Aj na fotografický papier prenáša hviezdičky a krížiky, nezobrazuje nič z bežnej reality, a keď sa medzi hviezdičkami objaví autorova hlava, aj tá sa nakoniec stratí. Keď pritakáva, jej obraz sa rozmaže.
Rudo Sikora sa vo svojich obrazoch, grafikách, objektoch a fotografiách vyjadruje k svetu, v ktorom žije, ale robí to takmer výhradne pomocou značiek, geometrických tvarov a fotografií vesmíru, jediný náznak živého tvora je on sám.
Obraz Polčas rozpadu (1994) je vytvorený ako pocta židovským obyvateľom Slovenska a vo všeobecnej rovine ako memento akejkoľvek genocídy odvolávajúcej sa na ideály jednej ideológie.
Autor: ANNA FELDEKOVÁ(Autorka je fotografka a publicistka)
