Podľa "návodu na uhladené a demokratické správanie sa," ktorý platil pre vyššiu spoločnosť prvej československej republiky sa mohlo povedať, že garden-párty to je zelený trávnik, niekoľko stromov, pekný deň a niečo k jedlu, iba ak sme k tomu pridali, že hostia musia byť vyberaní a prostredie pôvabné.

Kritérií dokonalej záhradnej spoločnosti je veľmi veľa. Záhradná spoločnosť sa koná vonku, v záhrade, nie v dome, najlepšie v čase medzi treťou a šiestou hodinou. Garden-párty bola vždy príležitosťou najmä pre hostiteľku. Mohla predstaviť svoju nápaditosť, praktickosť i pohotovosť. Ona sa starala, aby bol trávnik pokosený a tenisový kurt pripravený na hru. Niekedy sa rozhodla dať postaviť veľký stan a v ňom umiestniť ponúkané pokrmy, ktorými obyčajne boli rôzne studené slané i sladké dobroty. Vždy však bol k dispozícii aj čaj. Ak sa hostiteľka rozhodla použiť porcelán, vhodný bol iba obyčajný druh. Už vtedy sa pripúšťali aj taniere z tvrdeného papiera.

Hostiteľka privítala každého hosťa na trávniku, nie v dome a hostia zostávali od začiatku až do skončenia vonku. Hudba bývala pri takejto udalosti veľmi vítaná, bola však iba príjemnou clonou pri rozhovoroch a hudobníci bývali ukrytí za skupinou stromov.

Platili aj pevné pravidlá pri obliekaní. Muži prichádzali na garden-párty v bielych nohaviciach a tmavých sakách, mladí muži sa blysli v oblekoch z bieleho flanelu a napr. čiernobielych topánkach, k čomu nevyhnutne patrila veselá kravata. Ženy nosili svoje najlepšie letné šaty, klobúky so širokou strieškou a svetlé sandále. Pre staršiu dámu sa hodili bodkované materiály. Pre záhradné spoločnosti sa odporúčali v tých rokoch fialová, oranžová a staroružová.

Na záhradných slávnostiach sa stretávali aj neznámi ľudia. Podľa bontónu nie je v takej situácii nutnépredstavovať ich navzájom, hostia mali príležitosť prejaviť svoju schopnosť komunikácie a oslovovali a zoznamovali sa sami.

V spomínanej knihe modernej etikety nás možno, vzhľadom na cieľovú skupinu, ktorej je kniha určená, prekvapí pasáž o pohostinnosti, lebo o tú pri spoločenských stretnutiach, ktoré sa usporadúvali pre hostí vlastne ide. Vtedy platilo, že pohostinnosť neznamená usporiadať nádherné bankety a okázalé obedy. Nejde ani o bezohľadné domáce spoločnosti, o ktorých sa hovorí, ani o dlhé výlety jachtou. Pohostinnosť je - a zrejme by to malo platiť aj dnes - ušľachtilý, láskavý a krásny pocit družnosti, ktorý vás núti, aby ste otvorili dokorán dvere svojho domu, či už malého bytu alebo zámku a privítali svojich priateľov a známych na prahu. Nie s falošnou srdečnosťou, ktorú neraz dávajú najavo bohatí, najmä, aby sa mohli pochváliť majetkom, ale s celou dušou a s celým srdcom. (šk)