Sovietski vojaci by Československo okupovali aj bez Pražskej jari. Tvrdí to český vojenský historik EDUARD STEHLÍK. Podľa neho jastrabi v sovietskom vedení len čakali na zámienku, pretože Československo bolo v okolí jedinou krajinou, kde nemali svojich vojakov. Tí boli v Poľsku, NDR aj v Maďarsku.

Sovietski vojaci tu boli 23 rokov, dá sa vôbec zistiť, koľko sa ich tu za ten čas vystriedalo?

"Myslím si, že sa to zistiť nedá. Podľa odhadu generálneho štábu vieme, koľko jednotiek sem prišlo bezprostredne po 21. auguste a poznáme pomerne presné čísla, koľko jednotiek z Československa odchádzalo s posledným transportom 30. júna 1991. Vieme, ktoré jednotky tu boli rozmiestnené, kde boli dislokované, ale o pohybe osôb v nich nemáme prakticky žiadne relevantné údaje."

Pamätám si, ako sa transporty sovietskych vojsk neustále presúvali. Časť bola v kasárňach, časť v teréne. Je to dôvod, prečo ani teraz nie je možné povedať, koľko ich tu bolo?

"Áno. Keď nemáte ubytovacie kapacity, obzvlášť na obsadených územiach, vojaci rotujú. Týždeň sú v kasárňach, týždeň na cvičení a striedajú sa. Je to lacnejšie, ale pobyt mimo posádky vedie k rýchlejšiemu opotrebeniu vojakov. Som presvedčený, že naše oficiálne miesta neboli informované o presných počtoch. Sovietska strana s nimi komunikovala len ak potrebovala uvoľniť objekty pre potreby svojej armády. Mimochodom, keď sem prišli a bolo dohodnuté, že tu zostane približne päť divízií, armáda musela vo veľmi krátkom čase opustiť desiatky kasární, skladov a podobne. Z československou armádou sa o tom nikto zo sovietskej strany nebavil. Všeobecne nepristupovali ani k tým známejším veliteľom ako k partnerom, vždy sa správali ako nadradená zložka."

Podľa dostupných údajov v poslednom štádiu Československo opustilo 73 500 vojakov.

"Áno, bolo to skoro tisíc transportov a vtedy uvádzali údaj 73 500 vojakov a zhruba 40-tisíc rodinných príslušníkov."

Koľko ich prišlo v auguste '68?

"Zachoval sa záznam oficiálneho vystúpenia náčelníka generálneho štábu Karla Rusova, ktorý 26. augusta 1968 oznámil, že intervenčné jednotky, nielen sovietske, disponovali viac ako pol miliónom osôb, mali 6300 tankov, 2000 diel, 550 bojových a 250 dopravných lietadiel."

Za tie dve desaťročia to spolu mohlo byť vyše milióna vojakov.

"Myslím si, že rotácia bola pomerne rýchla a mohol to byť aj milión vojakov. V auguste sem prišlo asi 30 divízií. Neskôr tu zostalo asi 75-tisíc vojakov. Z tých 30 divízií tu zostalo asi päť."

Čo to boli za jednotky - elitné či radové?

"Obsadzovali to tu kvalitné divízie. Išlo o prvý strategický sled a pôsobili v NDR, Maďarsku a Poľsku. Potom tu zostali divízie druhého sledu, ktoré boli za normálnych okolností rozmiestnené na západnom okraji ZSSR. Až neskôr bola kvalita týchto jednotiek zvýšená, lebo boli v rovnakej situácii ako tie v NDR a Poľsku."

Aká by bola v prípade vypuknutia vojny deľba práce medzi našou a sovietskou armádou?

"Naša armáda by bola začlenená do jednotiek Varšavskej zmluvy. Mal z nej vzniknúť jeden front, náš generálny štáb by vytvoril veliteľstvo tohto frontu a bol by podriadený sovietskej strane. Samostatne by sa nerozhodovalo."

Mieril som k tomu, či naši vojaci nemali byť v prvej línii a sovietski by prečkali prvý úder a nastúpili až potom.

"Svojho času som počul takúto hypotézu. Sovieti mali eminentný záujem obsadiť Československo, pretože vo všetkých štátoch, ktoré priamo hraničili so Západom, mali svoje jednotky. Tu bola diera a potrebovali ju zaplniť. Obrodný proces zo šesťdesiatych rokov možno u niektorých politikov vyvolával obavy, ale klasickí jastrabi v Moskve sa museli tešiť, lebo konečne mali zámienku poslať vojská. Som presvedčený, že sa na to pripravovali. Ešte pred rokom 1968 sa budovali stavby, ktoré mali byť využité sovietskou armádou. Skutočne čakali na zámienku a keby neprišla, tak by v dohľadnom čase vedenie krajiny aj tak prinútili, aby nejakú zmluvu o umiestnení jednotiek uzavrelo."

Boli u nás rozmiestnené jadrové zbrane?

"Sú ľudia, ktorí vznesú stovky argumentov, že tu tie zbrane neboli, sú stovky ľudí, ktorí povedia, že boli. Na území Česka existujú zariadenia, ktoré mohli byť použité na uskladnenie munície. Môj názor je, že u nás jadrové zbrane boli, aj keď dôkazy som v ruke nemal."

Ak tu boli, bolo o tom informované naše vedenie?

"Opäť sme v rovine hypotéz. Domnievam sa, že niektorí zo zástupcov politického vedenia o tom vedieť mohli. Boli prípady, keď pri preprave sovietskych transportov mali československí vojaci, ktorí priestory strážili, napríklad zakázané opustiť strážnice a podobne. Vozil sa tam nejaký materiál, o ktorom nikto nevedel, čo je zač. Ak by to nášmu vedeniu povedali, tak nie preto, aby si pýtali súhlas."

V prípade konfliktu sa tak zvyšovalo riziko pre civilné obyvateľstvo.

"Obe strany sa vo vypätej situácii pripravovali na preventívny úder a zháňali informácie o tom, kde sú jadrové zbrane rozmiestnené, aké sú ich parametre, ktoré ciele môžu zasiahnuť. V určitej fáze by to bolo o tom, kto skôr stlačí."

Väčšina sovietskych posádok bola rozmiestnená v Česku, na Slovensku ich bolo podstatne menej.

"To vyplýva aj z dislokácie našej armády. Elitné útvary boli sústredené predovšetkým v západných Čechách a na Morave, zatiaľ čo Slovensko fungovalo ako priestor, kde boli umiestnené školy, sklady a podobne. Tento systém do značnej miery kopírovali aj Rusi. Na Slovensku to bola najmä 30. gardová divízia, ktorá mala posádky v Komárne, Štúrove, Ružomberku, v Rimavskej Sobote, Lešti a podobne."

Čo sme pre tieto vojská robili, predpokladám, že servis sme platili my?

"Veľkú časť z toho sme pokrývali z našich peňazí. Už len keď sa im odovzdával ten obrovský objem vojenských objektov, ktoré zabrali v roku 1968. To nám samozrejme nikdy nezaplatili. Stopercentne si nárokovali rôzne úpravy, údržbu, dodávky energií a podobne. Nemyslím si, že by to všetko uhradili. Keď sa v roku 1991 začali počítať aspoň ekologické škody, vyšli obrovské čísla. Priznám sa však, že presné čísla nepoznám, ale určite sa to pohybuje v stovkách miliónov vo vtedajších cenách."

Slovenský Ústav pamäti národa zisťoval, koľko obetí okupácie bolo na Slovensku. Minulý rok zverejnil údaj, že počas invázie a krátko po nej zomrelo 19 našich občanov. Ďalších 130 ľudí bolo zranených. Aké je číslo za celé Československo za celé obdobie okupácie?

"U nás to robil Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu, ale obávam sa, že sledovali obete najmä augustových dní. Klamal by som, keby som povedal konkrétne číslo. Veľa strát na ľudských životoch bolo spojených s obrovskými pohybmi vojenských kolón po civilných cestách."

Vyskytla sa počas rokovaní o odsune vojsk situácia, keď hrozilo, že k nemu nedôjde alebo nastane nejaký vážny konflikt?

"Dôležité je, že odsun sa začal ešte pred revolúciou. Sovietsky zväz sa zaviazal, že začne znižovanie počty vojsk umiestnených v Európe. Zaviazali sa zmenšiť svoju armádu o pol milióna vojakov a asi desaťtisíc tankov. Zo strednej Európy malo odísť 50-tisíc vojakov a 5-tisíc tankov. U nás to mala byť jedna tanková divízia, takže by boli štyri a nie päť. Pravdepodobne by sa to týkalo 31. tankovej divízie, ktorá bola umiestnená v Bruntáli na Morave. Prvý odsun v apríli '89 sa týkal Slovenska. Vtedy stiahli jeden výsadkový prápor z Oremovho lazu vo výcvikovom priestore Lešť. Potom začali sťahovať ďalšie jednotky. Situácia sa radikálne zmenila po novembri 1989. Vo februári 1990 bola podpísaná zmluva o odchode sovietskych vojsk. Odsun ako taký prebiehal z oboch strán korektne. Ľudia, ktorí s Rusmi rokovali, si uvedomovali, že sa pohybujú na tenkom ľade a lacné gestá alebo urážanie Rusov by mohol spôsobiť viac zla ako úžitku. Podarilo sa im nadviazať dobrú komunikáciu s posledným veliteľom tu umiestnených jednotiek - generálom Vorobiovom, ktorý sa správal slušne. Na verejnosť presiakli informácie o údajnej likvidácii sovietskych dezertérov, ktorí sa tu snažili ukryť. Niekde explodoval tank, čo zabilo niekoľko vojakov. V novinách sa objavili brutálne fotografie. Dvaja z vojakov, ktorým sa podarilo utiecť, potom hovorili, že to nebola náhoda. Nemám však žiadne dôkazy. Keď v Moskve došlo k protigorbačovskému puču, hovoril som si - našťastie to už máme za sebou a sú preč. Tých 75-tisíc vojakov nie je malá sila, najmä pri množstve techniky, ktoré tu bolo rozmiestnené. Keby boli chceli, mohli ovplyvniť politickú situáciu buď v novembri, alebo potom."