Dnes: filmár a podnikateľ

MIRO POLAKOVIČ

Keď Miro Polakovič odišiel bývať na dedinu, aby sa tam mohol venovať vymýšľaniu receptov na zdravú výživu, bez zvieraťa zostať nechcel. Zaobstaral si teda psa aj mačku. Kocúr sa síce medzičasom odtúlal, ale huňatý Lex mu stále robí spoločnosť.

Pred čistokrvným Lexom mal Miro Polakovič vždy orieškov z útulku. Na otázku - prečo - odpovedá protiotázkou: "A boli ste tam niekedy? Odtiaľ nemôžete odísť naprázdno, najradšej by ste si vzali všetkých."

Keď išiel do útulku prvý raz, vedel už, ktorého psa si odvedie. "Deti mi ho vybrali na televíznej obrazovke, kde predstavovali opustené nemé tváre. Do Filipa sa zaľúbili na prvý pohľad. Z útulku si však napokon odviedli ešte aj Salynku. Bol to balíček nešťastia, fyzicky utýraný, ustráchaný, veľmi smutný a nedôverčivý. Dnes je to veselý, milujúci a milovaný psík, člen rodiny."

Kým Salynka zostala deťom v Bratislave, Filip putoval s Mirom Polakovičom na Záhorie.

"Vďaka nemu som mohol vravieť, že konečne mám Filipa. Bol to krásny orech so srsťou srnky, vyzeral presne ako psíky z Ladových obrázkov, preháňajúce sa medzi korčuľujúcim deťmi. Bol veľmi bystrý a odvážny, akurát mal traumu z priväzovania. Prvý majiteľ ho totiž nechal 24 hodín priviazaného pred obchodným domom."

Inak bol Filip priateľský, dokonca sa skamarátil aj s kocúrom, ktorého si jedného dňa priniesol pán domov.

"Bolo to ešte mačiatko, choré a zúbožené. Filip ho doslova vypiplal, staral sa o neho ako matka. Spávali spolu v jednom košíku, túlili sa k sebe. Panoval medzi nimi neskutočný súlad, no potom sa Pišta jedného dňa nevrátil. Vždy to bol tulák. Na krku nosil červený obojok, takže ho každý v dedine poznal, a susedia za mnou chodili, nech si vezmem mačence, ktoré splodil."

Po čase však prišiel aj o Filipa. Vážne ochorel a rýchlo to s ním išlo z kopca. Bola to strata, no dnes už má Miro Polakovič nového priateľa.

"Hoci mám rád bastardov, Lex je čistokrvný. Keby som si ho však nezobral, asi by skončil zle. Pôvodní majitelia sa mu nemali kedy venovať. Necvičili ho, takže všetkým ľuďom vyznával lásku tým, že na nich vyskočil. No jeho päťdesiat kíl znásobených pohybom zvalilo na chrbát denne niekoľko detí i dospelých. Keby som si ho nezobral, neviem, kde a ako by skončil."

Aj Lex si priniesol dedičstvo minulosti.

"Asi ho trestali, keď sa pchal do domu, takže som ho vôbec nemohol dostať do izby. Musel som ho tam ťahať ako oslíka, hádzať mu klobásky, no aj tak trvalo niekoľko mesiacov, kým začal vchádzať dobrovoľne. Svoju lásku mi dnes okrem skákania prejavuje eskimáckymi pusami. Vie, že nemám rád, keď ma oblizuje, takže príde ku mne a nežne sa mi fúzmi obtiera o nos." (bd)

foto sme - miroslava cibulková