Martin Snopek (1974). FOTO SME - PAVOL MAJER
Vidieť v kine slovenský animovaný film? To nie je len tak, ich krátka minutáž distribútorom nevyhovuje. Niekedy sa však rozhodnú, že ho budú premietať - ako kedysi žurnál pred celovečerným filmom. MARTIN SNOPEK mal v kine už dva animované filmy. Absolventskú Každodennú pašu (premietal sa pred filmom Buena Vista Social Club) a teraz päťminútový príbeh o priateľstve, čo je väčšie ako more - Pik a Nik (pred filmom Štěstí). Zajtra sa Pik a Nik dokonca premieta na festivale Art Film ako jeden z najvydarenejších filmov, ktoré v posledných mesiacoch u nás vznikli.
Teraz už Martin Snopek myslí na svoj nový film, stále sa však dobre pamätá, ako kedysi spolu so svojím kamarátom Patrikom Paššom s animovaním na strednej škole začínal.
Čo všetko ste na prvé pokusy potrebovali?
"Nič mimoriadne, ceruzky a pauzák. Mali sme jednoduchý podsvietený stôl a pomocnú kameru."
Smejete sa dnes na tých pokusoch? Ako vyzerali?
"Pamätám si, ako sme skúšali spraviť pohybujúce sa postavy. Šli sme na to úplne opačne. Mysleli sme si, že čím viac ten pohyb rozfázujeme, tým bude plynulejší. Na jeden dvojkrok sme urobili až šesťdesiat fáz, pritom ich stačí len pár. Výsledkom bolo, že postavička sa skoro vôbec nehýbala, teda, len strašne pomaly. Bolo to také zlé, až to bolo dobré."
Odrádzalo vás to?
"Vôbec nie. Síce sme nevedeli veľa o animácií, ale nesmierne nás to bavilo. Za týždeň sme urobili aj tri krátke filmy a dokonca mali hlavu aj pätu."
Ako ste k animovanému filmu vôbec prišli?
"Chodili sme na šupku, na grafický odbor. Raz sa u nás ukázal jeden chlapík a robil nábor do krúžku animácie. Zišli sme sa v telocvični, tak veľa nás bolo. Asi tristo. Ale už na ďalší utorok nás bolo len sto, o týždeň päťdesiat a na ďalší šesť. A nakoniec som sa na to vykašlal aj ja."
Prečo?
"Nevydržal som prechádzať základmi. Najprv sme sa museli naučiť chôdzu a pohyb. Stále sme mali v ruke ceruzku a pred sebou len biely papier. Pripadalo mi to sivé a večné. Aj na VŠMU som s tým mal problém, nevedel som sa dočkať, kedy budem môcť svoje výtvarné predstavy spojiť s animáciou a urobiť vlastný film."
Tušili ste vtedy, ako sa raz bude animovaný film ťažko dostávať k divákom?
"Vôbec som na to vtedy nemyslel. Páčili sa mi animované filmy a tešil som sa, že ich môžem robiť. A ľudia mali ešte iný vzťah k filmu. Dnes si kupujú dévedéčka a už pre nich nie je zaujímavé chodiť do kina. Kde niečo šuchoce, zavadzajú hlavy pred vami, smejete sa na niečom, čo ste nepostrehli, lebo sa na tom smejú ostatní."
Boli ste medzi úplne prvými študentmi novej katedry - aké to vtedy bolo?
"Všetci sme boli nadšení. My sme nemali skúsenosti s animovaním, pedagógovia s vyučovaním. Vznikla z toho veľmi dobrá, zdravá energia a medzi študentmi bola správna súťaživosť. Každý z nás bol iný, mal vlastný výtvarný prejav a pedagógovia to rešpektovali."
Prejavili ste výtvarný talent už v detstve?
"Chodil som na ĽŠU a na festivale v Jokohame som získal druhé miesto za grafiku. Ale nepočítal som s tým, že pôjdem na šupku, bavil ma aj šport, hrával som hokej a orientačný beh. Vidím, že dnes majú deti ešte rozptýlenejšie záujmy."
Čo ale vytváralo váš vzťah k výtvarnu a animácii?
"Otec mal veľa kamarátov medzi výtvarníkmi a keramikmi, chodili sme spolu po ich ateliéroch. Raz sme boli na Zahorí v Zvonici u takého bradatého chlapíka a ten mal samé nahé ženy na fotkách. Aha, tak to sú tí umelci, myslel som si. Okrem toho sme veľa cestovali po Záhorí. Vždy, keď sme prechádzali okolo nejakej zrúcaniny, otec zastavil. Behali sme po hradoch, kopcoch a po múzeách."
Je skvelé, keď rodičia spravia pre dieťa takú robotu.
"Áno, veľmi sa mi to páčilo. Ale veľa som vnímal aj cez ilustrácie v knihách. Učaroval mi Jiří Trnka, blízko nás zasa býval Štefan Cpin, doma máme jeho akvarely. Zdali sa mi až nepochopiteľne dokonalé."
Ilustrácie v knihách ale občas deťom naháňajú strach.
"Niektoré socialistické ilustrácie boli naozaj ťažké. Keď sa objavilo niečo s takou ľahkosťou a tajomnom ako Trnkova Záhrada, decká museli byť hotové."
Kedysi televízia vysielala animovaných filmov viac, na aké si spomínate?
"Rád som mal Zemanove filmy, napríklad Cesta do praveku, Vynález zkázy, Na kometě, ale aj Pojarove Poďte pane, budeme si hrát alebo Záhradu. A dobre si pamätám na reláciu Svět komiků. Milan Neděla - pôsobil na mňa veľmi charizmaticky - rozoberal vždy detailne inú grotesku. Potom sa na ňu pozeralo úplne inak a bol z nej iný zážitok."
Naša televízia zvykla okolo Vianoc často premietať starý francúzsko-československý film Stvorenie sveta. Bolo by aj dnes miesto na taký celovečerný animovaný film - a náš pôvodný?
"Neviem, či by sa našiel taký tím ľudí a peniaze. Navyše, často sa stane, že animácia taký dlhý príbeh neunesie. Akcia je rozťahaná, napätie sa stratí. Stvoreniu sveta pomohlo, že ho nahovoril Werich. Je celkom možné, že dnes by už nudil, lebo ľudia sú zvyknutí z reklám na rýchlejší strih. Cestou by mohlo byť spojenie viacerých autorských filmov do jedného celovečerného pásmo, ako je projekt producentky Ivany Zajacovej Virvar. Jeho súčasťou je aj Pik a Nik."
Animátorov dnes živí reklama. Je to pekná práca?
"Zaujímavá, len ma mrzí, že nemôžem zasiahnuť do výtvarnej predstavy. Výhodou bolo, že vďaka nej som mal peniaze - teraz pri filme ich nemám."
Ale máte film Pik a Nik a ten sa úspešne premietal v kinách. To je dosť povzbudzujúce, nie?
"Veľmi sa z neho teším, na plátne vyzeral naozaj dobre. Postprodukčné práce v počítači boli pre mňa skvelou skúsenosťou, najprv som presne nevedel, čo všetko sa dá s novými technológiami robiť. Veľmi mi pomohol Michal Struss. Musí mať animáciu veľmi rád, cez deň pracoval na reklame, po nociach asistuje kamarátom pri filmoch. Je skvelé, že si navzájom pomáhame, keď dokončíme vlastný film, sme voľní pre druhého."
Aké to je, keď idete na vlastný film?
"Raz som bol v Pezinku, len tak zo zábavy som sa skúšal dostať do sály zadarmo. Tete som povedal, že som autorom toho predfilmu. No a?, - reagovala. Vraj si to mám ísť vybaviť s riaditeľom. Bolo to milé, ale aj horšie veci sa stávajú. Napríklad na festivale v Kyjeve pri jednom filme nastavili zle okeničku na premietačke. Hlavy v ňom boli odrezané. Režisér vybehol na pódium a kričal: zastavte to! Chcel si to ísť vybaviť s premietačmi, ale tety uvádzačky boli rýchlejšie. Ich miestnosť zamkli a potom sa stihli zamknúť aj s divákmi v sále. Film premietali ďalej s odrezanými hlavami, režisér zostal na chodbe a žalostne búchal na dvere."
Pik a Nik. FOTO - VIRVAR
