Trochu som sa podal naňho, ale párkrát som sa už ako dospelý predsa len dostal za hranice: do Maďarska na Balaton, neskôr so zájazdom do Bulharska, kde sme boli pri každej príležitosti prísne zratúvaní. Potom sme sa tam raz vybrali aj na vlastnú päsť, čo bolo oveľa lepšie, lebo sme sa mohli bezprostrednejšie kontaktovať a spoznávať miestnu kultúru. Až vtedy som spoznal Zlaté piesky a ďalšie tamojšie pláže, očarili ma bulharské špeciality na rošte, bulharský jogurt či bulharské koláče, z ktorých som potom dlhší čas musel chudnúť.

Okolo roku 1950 - to si už hádam slušní ľudia ani nepamätajú - som začal dovolenkovať bez rodičov. Zahraničné dovolenky boli aj vtedy výnimočné, takže som s partiou občas brázdil okolie Trenčína, no najmä som chodil na nepovinne povinné mesačné brigády na 'stavby mládeže'. Do Juhoslávie som sa nikdy nedostal, pri svojom kádrovom profile som ani nepovažoval za zmysluplné zaujímať sa o čosi podobné. Tak som - chvalabohu alebo bohužiaľ - ostal ušetrený tortúr a nepríjemných rozhovorov. Chápal som to tak, že to jednoducho nejde a nemal som pocit, že sa musím za hranice dostať. Horšia bola pre mňa predstava, že by mi zakázali chodiť do kníhkupectva.

Prvýkrát som Juhosláviu, vlastne už Chorvátsko, navštívil až po roku 1989 s neterinými deťmi, ktoré sú pre nás náhradnými vnúčatami. Zažili sme ich spolu aj v Maďarsku, pri mori v Taliansku a posledná dovolenka bola v Grécku v roku 1999. Odvtedy kvôli ženiným zdravotným problémom chodíme už len do kúpeľov.

Autor: spisovateľ