alebo vo februári - už večer predtým stál pred dverami cestovky dlhý rad ľudí, ktorí tam čakali celú noc. Bežne sa však stávalo, že keď si rad vystáli, nakoniec nepochodili, lebo zájazdy sa minuli. My sme mávali protekciu vďaka môjmu otcovi - na Bulharsku nemusel až tak pracovať, ťažšie to bolo s Juhosláviou.

Na zozname destinácií ma fascinovali najmä tie na poslednom a predposlednom mieste - USA a Kanada. Výlety do týchto krajín som považoval za nieže nerealizovateľné, ale dokonca som mal pocit, že tie krajiny ani neexistujú. Preto hneď, keď bola po roku 1989 možnosť, vyštartoval som do Ameriky, ktorá je odvtedy pre mňa destináciou číslo jeden. V minulosti ma zase najviac fascinovala Juhoslávia, tam vychádzali licenčné platne, ktoré boli pre mňa oveľa dôležitejšie ako slaná voda a spaľovanie sa na slnku - v čom zase, naopak, vynikala moja mama. Každý rok sa vytrvalo opaľovala a presviedčala ma, ako mi pobyt na slnku pri mori prospeje. Dokonca ešte aj cez obed, keď sa všetci z pláže vzdialili do tieňa, ona zostávala ležať medzi drevenými lehátkami a slnečníkmi. Bola čierna ako futbaloví reprezentanti z Toga. Chodil som domov vždy belší ako ona. A dnes sa dokonca vraciam domov od mora ešte belší, než tam odchádzam. Chodievam s deťmi už niekoľko rokov autom do Chorvátska na Krk. Tento rok bude to bude trochu inak - cestujeme lietadlom do Grécka.

Autor: Richard Müller, spevák