Keďže obaja moji rodičia pracovali v školstve a zarábali oveľa menej ako socialistickí robotníci večne opretí o lopaty, naše dovolenkové možnosti v detstve boli skromné. V našej rodine sa tradujú nespočetné historky o autách Trabant Kombi a Škoda 120, ktoré mali just práve počas poznávacích ciest po Československu obrovské množstvo porúch. Keďže devízový prísľub a doložku do Juhoslávie nám dali jediný raz, aj to na odvolanie, brázdili sme krížom-krážom našu vlasť. Od Domažlíc až po Šíravu, od Vysokých Tatier až po Ještěd. Väčšina mojich príbuzných je posadnutých vyhliadkami z vysokých kopcov, strmých veží a nedobytných hradov, takže občas som mal pocit, že celý môj dovolenkový svet tvorila cesta od zrúcaniny k zrúcanine. Ale možno to bol len halucinačný placebo efekt vyvolaný Kinedrylom. Tento v podstate neúčinný liek som vtedy bral v dávkach nebezpečne blízkych závislosti. Tak som sa totiž bál, že sa nám zase po pár kilometroch pokazí auto, že mi často už pred nástupom bolo, s prepáčením, na šabľu.

Keď sme trávili leto na chalupe pri Starých Horách, nad hlavami nám pravidelne s brutálnym hukotom lietali sovietske stíhačky z letiska Sliač. A ak sme chceli v Potravinách vo vedľajšej doline o dva dni kúpiť chlieb, museli sme sa zapísať do zošita.

Počas prázdnin som vždy prečítal všetky novinky z edície Stopy. Moje najväčšie problémy sa týkali toho, kam zas dorazí Pán Tragáčik a čo budú riešiť Traja pátrači. Najväčším objavom na zatuchnutej povale storočného domu boli originálne vydania kompletných komiksov Rýchle šípy z ttridsiatych rokov. Jednoducho, chalupárskejšie to už nešlo.

Na priloženej fotke sme opäť raz pri nejakej zrúcanine. Ten vyšší je môj o tri roky starší brat Juraj. Všimnite si, prosím, aké má skvelé tenisky. Dnes by boli veľmi trendy. Moje detstvo je už prosto ťažké retro.

Autor: spisovateľ