S rodičmi som chodieval do Juhoslávie. Bola to vtedy pre mňa úžasne exotická krajina, v obchodoch bolo dostať iné veci ako u nás, stačilo obyčajné Bravo, a už to bola obrovská vzácnosť. V hoteloch naši rodáci predávali uteráky a podobné veci, my sme nosili so sebou skôr viac peňazí, ktoré sme si všelikde zašívali alebo balili do potravín, napríklad do kávy. Bál som sa osobných prehliadok na hraniciach, ale chvalabohu, nikdy nám nič nenašli.

Zažil som aj to, že ľudia sa z takýchto zájazdov už späť do Československa nevracali. Aj my sme sa o tom s rodičmi rozprávali, tiež sme mali nutkanie zostať za hranicami. Napokon zvíťazila nerozhodnosť, alebo skôr práca mojich rodičov, kam sa chceli vrátiť. Okrem toho tu bola jazyková bariéra a aj moje herecké povinnosti, keďže som už ako dieťa dosť hral.

Po roku 1989 sme partia kamarátov zostali verní Chorvátsku, nezachytila nás vlna zájazdov do Bibione a podobných letovísk. Neskôr sme objavili Sicíliu a postupne aj grécke ostrovy, severské a zámorské krajiny, napríklad Kanadu. Tento rok sa chystám do Grécka a na pár dní do Hamburgu, Amsterdamu a Ríma.

Autor: Richard Stanke, herec