Bolo to koncom sedemdesiatych rokov. Bol som tretiak na základnej. S otcom sme čakali na výťah v našom paneláku. O chvíľu sa k nám pridal sused. Keď sa výťah rozbehol, povedal otcovi: "Sa tu na vás vypytovali tajní, že či nepredávate nábytok, nemáte divné reči a tak. Boli aj u Bančiča a aj na druhom u tých z Brna."
Otec zbledol. "Cestujete do Juhošky, čo? Potrebujete devizák. Aj nás takto kontrolovali, keď sme chceli ísť pred dvoma rokmi, ale nedali nám ho," povedal sused. Tak som sa dozvedel o devízovom prísľube.
V to leto sme ho dostali a vyrazili do Juhošky. Na ostrov Krk a ja som mal pocit, že som v nebi. Bol som prvýkrát pri mori, videl som veľké lode, veľa som čítal, naučil som sa potápať a plávať s plutvami a keď ma v rade na sladoled po anglicky oslovili dve blonďaté švédske dvadsiatničky, mal som pocit, že mi patrí svet.
Kvôli ostrovu, lodiam aj tým dvom Švédkam som si Juhošku zamiloval, a tak som sa veľmi tešil, keď ma tam ako piataka a siedmaka naši znovu zobrali.
Druhá cesta bola na ostrov pri Zadare, tretia na Korčulu. Na Korčuli som sa dozvedel, čo je to brokolica. Veľkú, varenú a krásne zelenú ju so zemiakmi jedli veľmi západne a veľmi bohato vyzerajúci starší manželia. Boli na jachte, kým my sme na nich vyjavene kukali z móla. Otec so svojím kamarátom a jeho ženou potom celý večer rozoberali, ako je možné, že niekto má takú obrovskú jachtu, a pritom je iba takú zelenú vec so zemiakmi. Mama, ktorá sa vždy zaujímala o moderné veci, im hovorila, že tí ľudia jedli veľmi zdravo a že teraz stále viac ľudí vo svete jedáva len zeleninu a žiadne mäso. Mama im aj povedala, ako sa takí ľudia volajú, ale to slovo som si vtedy nezapamätal.
Dovolenky v Juhoške som mal rád ešte pre jednu vec. Naši mali teóriu, že v Juhoške sa treba rekreovať, preto sme bývali v hoteloch a bungalovoch (aj toto slovo som si doniesol odtiaľ) a jedávali sme v reštauráciách.
Na našej základnej sme školský rok začínali zhromaždením na školskom dvore. Podľa toho, kto mal nové tričko Adidas, sme určovali, kto všetko bol v to leto v Juhoške.
Autor: Pavol Minár, manažér reklamnej agentúry
