FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
Iveta Radičová číta práve Thatcherovej knihu o umení vládnuť. Dostala ju v utorok ako dar, nechce však prezradiť, od koho. Presne v ten deň hovoril politológ Ján Baránek v televízii o tom, akými premiérmi by boli Robert Fico, Ivan Mikloš a Iveta Radičová. O ministerke sociálnych vecí, práce a rodiny povedal: "Pôsobí veľmi príjemne a komunikatívne, no názory by vedela presadzovať veľmi tvrdo, preto by som ju trošku prirovnal k Thatcherovej."
Po minulotýždňovom úspechu vo voľbách, keď získala najviac preferenčných hlasov spomedzi ženských kandidátok a z mužských ju predbehli len Robert Fico a Robert Kaliňák, hovorí: "Áno, chcem sa ďalej profesionálne venovať politike."
Jej kolegovia a bývalí spolužiaci sa zhodujú - je to rázna žena, nerobí veľa kompromisov. Ona k tomu dodáva: "Dlho váham, než vyslovím názor, takže je asi pochopiteľné, že sa ho snažím obhájiť a ťažko sa ho zriekam." Myslí si, že aj preto nikdy neprezliekala kabáty a neohýbala chrbát.
"Vždy mala jasný názor na život a už v detstve bola veľmi ambiciózna," hovorí Jana Chorvatovičová, ktorá s Ivetinou mamou, Helenou Karafiátovou, pracovala v Československej tlačovej kancelárii. "Keď chodila za mamou, otvorene hovorila - toto je policajný štát. Pamätám sa, ako to rozčuľovalo kolegyňu, ktorej manžel bol policajt."
Ivetine názory formoval najmä otec, novinár, ktorého za slovenského štátu vyhodili z gymnázia, lebo namiesto do Hlinkovej mládeže vstúpil do komunistickej strany, odkiaľ po roku 1948 na protest vystúpil.
"Mala som skvelé a intelektuálne rodinné zázemie, úžasnú mamu, ktorú zbožňovali všetci moji spolužiaci a priatelia, môj manžel dokonca hovorieval, že to je jeho naozajstná mama. Otec bol búrlivák, novinár, ktorému v 70. rokoch definitívne zakázali napísať čo len čiarku," spomína popredná slovenská sociologička. "V našej rodine sa rozoberali spoločenské témy, mali sme doma všetky samizdaty od Solženicyna počnúc, čítala som ich ako gymnazistka."
Chcela byť baletkou
Na základnej škole snívala o kariére baletky a štúdiu na konzervatóriu, otec ju však dotlačil, aby išla na gymnázium. Po gymnáziu chcela študovať matematiku-fyziku, skončila však na sociológii.
"Mala som tú česť, že k nám chodili na návštevu Hirnerovci. Práve stretnutia s profesorom Hirnerom, ktorý si odsedel za komunizmu dvanásť rokov za pestovanie buržoáznej pavedy - sociológie a potom sa koncom 60. rokov vrátil na katedru, rozhodli, že som sa prihlásila na sociológiu."
Na prijímačkách skončila druhá, dostala sa však len na externé štúdium, aj to najmä vďaka tomu, že otec sa po zákaze písať zamestnal v tlačiarni. Dcéra teda dostala body za robotnícky pôvod.
Stretnutie s Radičom
Vďaka "robotníckemu pôvodu" sa na škole spoznala so životným partnerom Stanom Radičom. Ten zase pre zlý kádrový profil otca dostal na strednej škole zápis - neodporúča sa prijať na vysokú školu. Rok teda pracoval ako vŕtač v Hriňovej a s takouto robotníckou históriu sa potom dostal externe na sociológiu.
Učil ich sociológ Vladimír Krivý, ktorý dnes pôsobí v Slovenskej akadémii vied. "Patrili k najlepším študentom," hovorí.
Odhadli Mečiara
Nedávne predvolebné mítingy neboli jej prvými, na tribúne stála aj v roku 1989, postupne bola hovorkyňou VPN, neskôr ODÚ. Nikdy nebola v komunistickej strane. Rodinný priateľ, humorista Štefan Skrúcaný si spomína, ako sa po prvých bratislavských mítingoch v novembri 1989 začali zhromažďovať ľudia aj v ostatných mestách. "Volali mi z rodného Trenčína, že majú prvý míting, či by som neprišiel a nezobral aj nejakých umelcov. Strašne snežilo. Zavolal som Radičovi, okamžite súhlasil. Išla s ním aj Iveta a obaja rečnili na tribúne."
Radičovci mu vraj ukazovali cestu, lebo vždy vedeli zavčasu analyzovať situáciu. "Pamätám sa, keď prišiel k moci Mečiar, spočiatku som si hovoril - fajn chlapík. Oni už vtedy vraveli, že to nebude v poriadku."
Sociologička Zora Bútorová spomína, že v období mečiarizmu bývali prepichnuté pneumatiky na aute Radičovcov drobnosťou, horšie boli vyhrážky, dokonca aj voči ich dcére.
Zlé obdobie
V 90. rokoch pôsobila Iveta Radičová na Academii Istropolitane, ktorú Viedenský inštitút humánnych vied vyhodnotil ako najprogresívnejšiu vzdelávaciu inštitúciu na Slovensku. Keď ju však ministerka školstva Eva Slavkovská rozložila a odvolala riaditeľku Alenu Brunovskú, odišla aj Radičová. Hovorí, že vo veľmi ťažkej chvíli. "V STV bola zrušená relácia Apropo, 150-tisíc ľudí vtedy podpísalo petíciu za návrat Radičovho programu. Nastalo pre nás ťažké obdobie, lebo Stanko sa začal živiť ako kočovné divadlo, tristotridsať dní, ak nie viac, bol v teréne. A do toho som prišla o miesto."
Neskôr začala pracovať v Nadácii S.P.A.C.E., ktorá získala podporu z viedenského inštitútu na výskum transformácie v krajinách V4.
Strašný ras
Kolegovia a známi hovoria o Ivete Radičovej ako o ráznej a cieľavedomej žene, ktorá verí svojmu názoru a rozhodne ho presadzuje. Medzi študentmi má povesť dobrej profesorky, ktorej prednášky neboli odtrhnuté od reality a poskladané z akademických hypotéz. Jedni hovoria, že bola najvtipnejšou profesorkou, iní sa báli jej prísnosti. Aj jej manžel v jednom z rozhovorov povedal, že Iveta je na študentov "strašný ras" a "keby sa sám narodil o pár rokov neskôr, asi by školu neskončil".
Nie všetci jej prísnosť a razantnosť berú s humorom. Niektorí kolegovia si myslia, že to môže mladých odradiť od odhodlania diskutovať s ňou o iných názoroch.
Sociologička Zuzana Kusá obdivuje na Radičovej jej organizačné schopnosti, to, že zvláda naraz prácu aj na troch pôsobiskách. "Jej víťazná aura, pre ktorú má veľa predpokladov, lebo je bystrá a milá, však spôsobila, že kolegovia s ňou málokedy polemizovali. Silu čerpá sčasti aj z tohto nedostatku polemiky."
Pred nástupom na post ministerky v októbri minulého roka Iveta Radičová povedala, že nechce stratiť kontakt s terénom. To aj dodržala. Stretla sa s invalidnými dôchodcami, baníkmi, s ktorými sfárala do bane, so zdravotne postihnutými, diabetikmi, bola v stanovom mestečku pre bezdomovcov, navštívila detské domovy a zúčastnila sa aj na pokuse o Guinessov rekord v tlačení kočíkov, ktorým materské centrá upozorňovali na bariéry rodičov s deťmi. FOTO - MIROSLAV ČAČÍK
Nespochybňuje sa
Napriek tomu, že Iveta Radičová je pravicovou političkou a liberálkou a mnohé jej vyjadrenia sa nelíšia od vyjadrení jej predchodcu Ľudovíta Kaníka, ktorému spočiatku aj radila, jej popularita je veľká. Bývalá ministerka práce Helena Woleková vidí jej úspech v tom, že kombinuje odborný základ s primeraným zjednodušením a sebadôverou. "Možno máme obe rovnaké množstvo vedomostí, no ja by som viac pochybovala, kým Iveta si povie "takto" a obavy z dôsledkov už navonok neprejaví." Nespochybňuje sama seba, čo u ľudí vyvoláva dôveru, že vie, čo robí.
Vizitka Ivety Radičovej
Iveta Radičová sa narodila sa 7. decembra 1956 v Bratislave, s rodičmi žila v centre mesta. Až s manželom Stanom sa presťahovala na vidiek do Novej Dedinky pri Senci. Vtedy to komentovala: "Dvadsaťdva rokov pracoval na tom, aby ma, starú Prešpuráčku, dostal na dedinu. Teraz som v šoku, aká príjemná zmena to bola. Natrafila som na ľudskosť, normálnu každodennosť bez zúfalého naháňania času a všeličoho iného."
Jej otec bol novinár a aj mama pracovala v novinárskom prostredí - v Československej tlačovej kancelárii. Tesne predtým, ako skončila strednú školu, sa rodičia rozviedli, s oboma však mala veľmi dobrý vzťah. "Bolo to rozhodnutie dvoch dospelých ľudí, ja som prestala byť dôvodom spolunažívania. Pamätám sa, ako otec na rozvodom konaní povedal, že mama bola najlepšia žena jeho života." Otec sa opäť oženil a Iveta má nevlastného brata.
V roku 2005 získala titul vysokoškolskej profesorky. Dovtedy takmer celý profesijný život učila na katedre sociológie alebo politológie na Univerzite Komenského, prednášala aj v zahraničí, viedla Nadáciu S.P.A.C.E, ktorú založila so sociologičkami Helenou Wolekovou a Soňou Szomolányi. V auguste 2005 sa stala riaditeľkou Sociologického ústavu SAV, v októbri ju prezident Gašparovič vymenoval za ministerku práce a sociálnych vecí.
Jej najväčšou záľubou je zjazdové lyžovanie. Cez zimu lyžovali s manželom každý víkend, cez týždeň chodili na nočnú lyžovačku na Pezinskú Babu. V lete bicykluje, ale ako hovorí, veľmi neskoro a len preto, akými očami sa na ňu díva jej pes. Počas ciest lietadlom a autom vždy číta. Nájde si čas aj na divadlo a film, naposledy videla Da Vinciho kód, a s dospelou dcérou by vraj bez hanby išla aj na Dobu ľadovú. "Je to nádherná rozprávka."
Jej plusom je prirodzenosť
Odborníčka na neverbálnu komunikáciu Oľga Škvareninová o Ivete Radičovej hovorí: "Jej veľkým plusom je prirodzenosť, na nič sa nehrá, je sama sebou, nevyvyšuje sa. Bolo to vidieť aj na jej predvolebných plagátoch, na ktorých sa mi veľmi páčila. Radičová sa na nich usmievala a pri úprimnom úsmeve sa smejú aj oči. Pri retušovaní jej, našťastie, nechali vejáriky okolo očí. Keby boli vyretušované, pôsobil by úsmev umelo. Radičová sa netlačí do mužskej, tvrdej komunikácie, je z nej cítiť ženskosť, no nie vnucovaná. Výhodou je aj jej nižšie položený hlas, čo neevokuje hašterivosť. Boduje tiež tým, že má dôstojnosť a pokoru, čo mnohým politikom chýba. Zlepšiť by sa mohla v štýle obliekania, naposledy mala na pohrebe Františka Tótha károvanú sukňu. Určite však nie je cestou nosiť značkové oblečenie. A tiež by sa nemala zveriť vizážistom a meniť imidž."
