***,1994, kombinovaná technika
Dve Karlíkove výstavy, dve ukážky rôznorodého diela, dva nesúrodé výstavné priestory, ale predovšetkým vzácna príležitosť vidieť časť z tvorby výtvarníka, z tvorby takmer skrytej. Tú verejnejšiu, prostredníctvom časopiseckej a knižnej grafiky v Respekte a Revolver Revue poznáme takmer všetci. Tohtoročné štyridsiatiny Viktora Karlíka nútia bilancovať umelca a k podobnému postoju zvádza i všetkých kritikov a recenzentov, totiž k ohliadnutiu sa, k určitému spôsobu návratu do nedávnej histórie a úvahám na tému outsider, výtvarné umenie, literatúra a tak ďalej.
Na pochopenie tohto diela netreba žiadne úvody a návody. Je totiž dostatočne výrazné a aj zrozumiteľné. Až príliš, chcelo by sa povedať, ako inak, keď o tomto diele sa najskôr rozpísali spisovatelia a básnici. Potom nezostáva než zdôrazniť, že toto dielo nie je literátske a ani ilustratívne. Nezatajuje však predchodcov a vzory. Boli to Klimt, Schiele a Váchal, album Linolea naznačuje aj isté nájdenie sa v Josefovi Čapkovi, možno i Rykrovi a tiež Boudníkovi. Menoslov (nerád ho používam) uvádzam len ako náznak, súvislosti boli v skutočnosti veľmi subtílne. Celkove ide o mená výtvarníkov, ktorí roky stáli mimo záujmu dejepiscov moderny a problematika outsiderstva Viktora Karlíka dodnes veľmi zaujíma a myslím, že aj inšpiruje.
Vždy totiž stál tak trochu bokom. Nemyslím teraz na disidentskú „druhú kultúru“, na ktorej podobe sa výrazne podieľal. Tá nikdy nebola „tak trochu bokom“. Myslím teraz na roky osemdesiate, kde popri scéne a kultúre undergroundovej existovala i takzvaná alternatívna, a aj nezmieriteľné diskusie na túto tému. Osemdesiate roky boli poznamenané rozsiahlym uvoľňovaním a rušením konvencií. Pražskú výtvarnú scénu vtedy charakterizovali Konfrontácie, teda kolektívne neoficiálne výstavy nového umenia, v duchu neue wilde, ale často nad jeho rámec a internacionalizovanú podobu. Viktor Karlík sa zúčastnil až tých posledných v roku 1987, a popri tom aj mnohých ďalších neoficiálnych výstav. Ale už vtedy, v rokoch 1985 až 1987 strieda maľbu a kombinované techniky a v dielach (Poslední píseň, Oltář a ďalších) prezentuje výtvarnú osobnosť, ktorá chce byť slobodnejšia a nad konvenciami súčasných výtvarných smerov a mód.
Napriek tomu tu od začiatku existovalo nebezpečenstvo, že outsiderstvo, ktoré je vynútené pomermi, môže prerásť do outsiderstva večného, odvodeného z presvedčenia, že pravé umenie je vždy nepochopené a mimo centra pozornosti a že vlastne jediná autentická kultúra vyrastá na okraji. Karlíkovo výtvarníctvo je dostatočne pre obecenstvo čitateľné, obe výstavy však túto problematiku pripomenú.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik ,výtvarný a literárny kritik)
