pred ním nedotiahol sporenie na penzie
do podoby, ktorú by odobril aj parlament.
Možno tvrdohlavý, často neobľúbený, ale aj hrdý - na milión tristotisíc ľudí, ktorí sa do druhého piliera zapojili - a na penzie si chcú šetriť. Bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník hovorí o tom, ako sa nový systém pripravoval a čo mu stálo v ceste.
Sám priznáva, že reforma dôchodkového systému je náročný a roz-siahly proces, počas ktorého sa nedá vyhnúť chybám. Navyše, na ceste od nápadu k realizácii stojí množstvo bariér, ktoré treba prekonať. "Žiadna dobrá cesta nemôže byť bez bariér," hovorí. "Naozaj to bolo aj kľučkovanie, aj preliezanie, niekedy možno aj podliezanie, aby sme sa dostali dopredu," dodáva.
Prvou a najťažšou bariérou v prípravnej fáze reformy bolo z jeho pohľadu ministerstvo financií. Paradoxne, keďže vo verejnosti prevládal názor, že tandem Kaník - Mikloš bude o šprinte ekonomických dvojčiat. A nie. "Niekedy to naozaj nebolo jednoduché," spomína exminister práce: "Občas som mal aj strach, ako to dopadne, lebo ministerstvo financií postavilo na najvyšší piedestál deficit a vstup do eurozóny." Viackrát podľa jeho slov zaznelo, že ak by mal deficit ohroziť možnosť prijatia eura v stanovenom termíne, reforma dôchodkov nebude. "To bolo pre mňa nepredstaviteľ-né," tvrdí Ľ. Kaník. Bez získania súhlasu ministerstva financií by však bolo iluzórne myslieť si, že vláda zmenu dôchodkového systému podporí. V pripomienkovom konaní a napokon ešte aj tesne po ňom, pár hodín pred rokovaním vlády o návrhu zákona o starobnom dôchodkovom sporení, sa menili dve základné veci - cesta ako dospieť k súkromnému vlastníctvu nasporených peňazí a percento odvádzaných peňazí. Pri súkromnom vlastníctve sa vymyslela finta pre deficit, ktorá však pôvodnú ideu "skutočne mojich peňazí" výrazne naštrbila. Výška odvádzaných percent na vlastný účet sa znížila z 10 na 9. Vládou prešiel návrh zákona v podobe prijateľnej pre rezort financií. "Našťastie táto kľučka mohla byť po návrate z čilskej pracovnej cesty vrátená do pôvodnej podoby, aby súkromné vlastníctvo bolo nepochybné," hovorí predkladateľ návrhu zákona o starobnom dôchodkovom sporení. Dlho sa viedli diskusie ešte o menších číslach do sporivého piliera. "Boli sme tlačení do znižovania príspevku do druhého piliera," potvrdzuje Ľ. Kaník. Je presvedčený, že to by znamenalo väčšie nároky na dlhodobo neudržateľný prvý, priebežný pilier dôchodkového systému. "Každý to dnes vie, nik nespochybňuje. Ale vtedy to nebolo také jasné všetkým a niekedy sme sa cítili dosť osamelí. Akoby medzi nami a aj rešpektovanou odbornou verejnosťou bola hradba, lebo čo povedalo ministerstvo financií, bolo sväté," spomína. Za slovíčkom "nami" je tím, ktorý na ministerstve vytvoril - spočiatku Ivan Švejna, ktorý prišiel na ministerstvo z Nadácie F. A. Hayeka. Ďalšími spolupracovníkmi pri tvorbe novej reformnej legislatívy boli - Vlasta Husáriková, Marek Lendacký či Jana Kolesárová - všetci z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. A potom ešte expert Svetovej banky a konzultant Augusto Iglesias a ďalší medzinárodní experti.
Druhou hradbou, prekážkou, ktorú bolo treba podľa Ľ. Kaníka prekonať, či skôr postupne prekonávať, bola Národná banka Slovenska, ktorej priorita sa volala euro. Viacerí predstavitelia národnej banky nadobudli podľa Ľ. Kaníka presvedčenie, že ak bude dôchodková reforma, nebude euro. Postavili to do antagonizmu. "Mali sme rôzne rokovania, pracovné obedy, stretnutia, kde sme presviedčali, že nejde o antagonizmus. Postoj NBS sa nemenil, len sa časom tlmil vo svojej jednoznačnosti," konštatuje bývalý minister.
Veľkou a náročnou úlohou, no nie najťažšou, bolo presviedčanie odbornej i laickej verejnosti. Napokon odborníci, ktorí vedeli, že dôchodkový systém zreformovať treba, diskutovali o jeho podobe už od začiatku deväťdesiatych rokov. Niektorí sa prikláňali k vyslovene sporivému systému, iní k upravenému priebežnému a mnohí k ich kombinácii. Ale aj tí, ktorí sa dohodli na kombinácii, riešili v náročných polemikách pomer percent odvodov medzi jedným a druhým.
"Veľkým plusom sa ukázala cesta do Čile, kde bol takmer celý sociálny výbor," myslí si Ľ. Kaník. Hovorí, že nešlo o nijaký výlet. Členovia výboru od skorého rána do neskorého popoludnia sedeli v zasadačke a striedali sa pri nich čilskí ministri, bankári, predstavitelia správcovských spoločností, asociácií, dohľadu a iní odborníci, ktorí im vysvetľovali, ako funguje ich penzijný sporivý systém. Už 25 rokov. "Na Slovensko prichádzali naši poslanci s tým, že idú iných presviedčať a že budú za. Najbližšie dni dokázali, že všetko môže byť aj inak," hovorí Ľ. Kaník. Napokon zákon pod číslom 43 o starobnom dôchodkovom sporení bol v decembri 2004 schválený (jediným hlasom navyše) a od januára 2005 sa môžu ľudia prihlasovať do druhého piliera, môžu sa rozhodnúť, či si na dôchodok chcú šetriť, alebo budú brať penzie zo Sociálnej poisťovne. Pre sporenie sa zatiaľ rozhodlo takmer 1,3 milióna obyvateľov Slovenska. Nie je autorovi sporenia si na dôchodok na Slovensku, Ľudovítovi Kaníkovi ľúto, že už je mimo, že nie je pritom? "Aj trošku je," priznáva. Ale: "Som rád, že je to úspešné. Žiadna iná krajina z pohľadu záujmu a akceptácie reformy verejnosťou taký úspech nezaznamenala. Keď prídu na Slovensko zahraniční odborníci, závidia nám," dodáva. Autor čilského modelu José Piéra nerozumie napríklad, prečo sa minister financií nezapojil do druhého piliera. Vraj všade, kde prebehla reforma, minister "stál s prihláškou v prvom rade". Ľ. Kaníka mrzí, že v súčasnosti sa nerobí posledné kolo osvetovej a vysvetľovacej kampane. A kto sa nerozhodne do 30. júna, už sa nebude mať príležitosť. "Vždy som chcel, aby ľudia boli dobre informovaní a aby tomu dobre rozumeli. Nemalo by sa na to zabúdať ani dnes."
Budúcnosť vidí Ľudovít Kaník optimisticky. "Ľudia sa nemusia báť. Verím, že dôchodky budú vyššie, ako dnes predpokladáme," tvrdí jednoznačne.
A čo považuje za svoju najvážnejšiu chybu? "Chýb som urobil niekoľ-ko, čo sa pri takej rozsiahlej reforme stáva. Možno takou, ktorá priniesla najviac zlého však bolo, že som včas neodhadol, aké škody napácha zmena v zákone, ktorú urobili poslanci a znamenala veľký skok medzi takzvanými starodôchodcami a novodôchodcami. Mrzí ma to. Navyše to vrhlo na chvíľu zlé svetlo na celú reformu. Mojou chybou bolo, že som si to okamžite neuvedomil a hneď nezasiahol." (ere)
