Do 30. júna 2006 sa môžu občania rozhodnúť, či vstúpia do druhého piliera starobného dôchodkového sporenia. Tento deň je posledný, kedy môžu podpísať zmluvu s dôchodkovou správcovskou spoločnosťou (DSS). (iva), FOTO - ĽUBOŠ IVANIČ
Moja stará mama má deväťdesiatdva rokov. Keď bola mladá, zažila vylodenie spojeneckých vojsk v Normandii počas druhej svetovej vojny a často nám o tom rozprávala. Slúžila totiž na jednom statku vo Francúzsku. Prežila tam takmer dvadsať rokov. Po francúzsky by nenapísala ani slovo, ale keď nás ako malé deti zobrala do Prahy na výlet, na Petřínskej veži živo diskutovala s francúzskymi turistami. Bola som vtedy na ňu taká pyšná!
Moja stará mama po návrate na Slovensko pracovala v roľníckom družstve. Vždy v úzkej sukni. To bol zvyk z Francúzska. Výrazne sa odlišovala od iných žien, ktoré si v čase môjho detstva ešte obliekali čierne naberané krojové sukne a nosili šatky na hlavách zaviazané tesne pod bradou. Moja starká nie - síce šatku mala, ale tak pekne - po francúzsky - zviazanú vzadu na uzol. Bola šarmantná, energická a moja. Mala som ju veľmi rada. Keď šla do dôchodku, penziu jej vypočítali maličkú, ale preto, že dvadsať rokov pracovala vo Francúzsku, dostávala penziu v bonoch, neskôr vo frankoch. Keď som si pod vianočným stromčekom našla rifle - naozajstné z Tuzexu - nedala by som ju za svet. Vedela som, že Ježiškovi asistovala penzia v bonoch mojej starkej. Aj prvé kožené sako som mala od nej. Starkú som mala rada dávno predtým, ako dostávala francúzsky dôchodok, moja láska k nej nestála na tuzexových nohách. Ale bola som detsky šťastná, že mám starkú, ktorá dostáva penziu až z Francúzska.
Keď som bola malá, nemyslela som na to, že raz budem stará, že raz budem aj nepracovať a že raz budem odkázaná na penziu. Dôchodkový vek sa mi zdal na míle vzdialený. Dôchodkyňa mohla byť moja stará mama, teta zo susedstva, ale ja nie (ani moja mama nie!). Nikdy. Vyrástla som z prvých riflí, aj zo saka, aj z detských predstáv o živote. Už viem, že aj staroba patrí k životu, že aj ja raz nebudem pracovať a že aj ja raz budem (nie zase tak skoro) stará mama. A chcela by som penziu, ktorá by mi dovolila ísť ďalej, ako do najbližších potravín a lekárne. Aby som mohla aj ja zobrať svoju vnučku niekde na výlet, ako mňa moja starká.
A aby som sa mohla s veľkým slameným klobúkom na hlave prechádzať po brehu mora. Aj keď si už radšej oblečiem voľné (veľmi voľné) šaty namiesto plaviek. A aby som pre to všetko nemusela pracovať niekde za hranicami Slovenska, ale aby sa mi to všetko podarilo tu. Doma. Jana Lanská
