Prostredníctvom projektu Küba - Cesta proti prúdu sa Dunaj počas mája a júna stal symbolickou kultúrnou spojnicou krajín ležiacich pozdĺž jeho koryta. Jednotiacou líniou podujatia je plavba lode Negrelli z Čierneho mora do Viedne, na palube ktorej predstavuje pôvodom turecký umelec Kutlug Ataman inštaláciu Küba. Momentálne, do 21. júna, kotví na Tyršovom nábreží v Bratislave.

Umelec vyvolal zdanie špecifického spoločenstva prostredníctvom štyridsiatich televíznych obrazoviek, na ktorých obyvatelia povestného istanbulského geta rozprávajú svoje príbehy. Charakteristickú komunitu z vyhranených ľudských typov precízne vypreparoval zo svojho pôvodného prostredia a koncentrovanú ju vezie proti prúdu rieky smerom na západ. Pred každým z televízorov je kreslo určené jedinému návštevníkovi, naznačujúce intimitu dialógu.

Záujem o sociologické otázky spája i umelcov z Rumunska, Srbska, Bulharska, Chorvátska, Maďarska, Slovenska a Rakúska, ktorých diela sa počas plavby lode postupne stávali súčasťou rozsiahleho projektu a boli prezentované v týchto krajinách.

Okrem spomínaného emocionálneho ústredného diela na lodi, možno v bratislavských dielňach Tranzit vidieť karavan Rakúšanov Emanuela Danescha a Davida Rycha, pretvorený na mobilnú videotéku s filmami z rôznych krajín. Ich témou je marginalizácia rôznych sociálnych skupín.

Zo slovenských autorov sa projektu zúčastnili Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová dielom Po poriadku, ktorého východiskom bolo vedomie hierarchického usporiadania triednej spoločnosti. Autorky inscenovali vytvorenie živej sochy - pyramídy z prítomných divákov, symbolizujúcej pyramídu kapitalistického usporiadania spoločnosti. Akcia, ktorá sa konala na bývalom Gottwaldovom námestí, však vyznela trochu rozpačito, azda aj pre nízky počet zúčastnených.

Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová sa o podstatne väčší rozruch postarali prácou inštalovanou na stenách dielní Tranzitu, kde vyjadrili vzťahy v úzkom prostredí prevažne bratislavskej umeleckej scény. Graficky znázornená sieť vzájomných ľúbostných vzťahov a rôznych sympatií, čerpaných z poznatkov a skúseností autoriek, vyvolala na vernisáži rozpaky, dohady, ako aj spontánne dotvorenie diela.

Na inštalácii, pri ktorej tvorení sa autorky (rovnako ako neskôr diváci) určite ohromne zabávali, sa napokon v štýle pouličných nápisov na múroch objavila lakonická otázka, parafrázujúca názov staršieho diela autoriek, pýtajúca sa, či v tomto prípade ešte ide o umenie.

Autor: LÝDIA PRIBIŠOVÁ(Autorka je kunsthistorička)