Obyvatelia sa obávali iba jediného - aby v priebehu dňa neprišlo k očakávaným bitkám fanúšikov oboch mužstiev, ktoré by poškvrnili zatiaľ dobrý imidž turnaja. To, že hráči okolo kapitána Michaela Ballacka vyhrajú a zabezpečia si postup do osemfinále, sa dalo čítať z každej nemeckej tváre.

Som tu už štvrtý raz. Priznám sa, takto vyparádený, ľudsky prívetivý a šampionátom oddane žijúci Dortmund som nečakal. Metropola Porúria a Vesfálska si dokonale potykala s precíznosťou. Futbalovým životom dýcha už na hlavnej železničnej stanici. Strategickom uzle, ktorý je pre zahraničných fanúšikov východiskovým orientačným bodom.

Netrafiť práve z neho na najdôležitejší bod? Celkom nemožná vec. Párstometrová aleja vlajok 32 účastníkov šampionátu a hneď na ňu nadväzujúci červený koberec privedie bez mapy či nebodaj kompasu všetkých záujemcov priamo na Vestfálsky štadión. Je to síce triapolkilometrová štreka po vlastných, no na pohodlnom, mäkkom podklade nemohla zablúdiť ani odušu bubnujúca skupina fanúšikov z futbalovo exotického Toga. Do pondelka, keď tu hrá ich reprezentácia so Švajčiarmi, prídu aj o ruky.

Naschvál som opustil nie príliš sympatickú červenú farbu. Na ľuďmi preplnenom námestí Stadtgarten mi tínedžerka z mobilného informačného centra, ktoré sú sústredené na významných miestach, dopriala len niekoľkosekundové rozhliadnutie sa.

"Odhadujem, že chcete ísť na štadión," čítala moje myšlienky. "Doľava, 150 metrov a ste v metre. Sú to iba tri zastávky. Pešo by to bola fuška." Neodporoval som. V 33-stupňovom tropickom teple, ktoré v utorok týralo Dortmund, by to bola ako cesta do Juhoafrickej republiky, ktorá privíta svetový futbalový výkvet o štyri roky.

Na uliciach sa stoly prehýbajú pod kilami suvenírov od výmyslu sveta. Vo fanúšikovskej zóne, oddelenej zábradlím, môžu záujemcovia sledovať zápasy na veľkoplošnej obrazovke. Nemci premysleli všetko do detailov.

Moje zatiaľ jediné prekvapenie sa datuje hneď pri ceste z letiska do hotela. Hoci žoviálny recepčný pri pohľade do pasu bez váhania prehodil pár zdvorilostných fráz o Slovensku, s taxikárom to bolo iné. Po krátkom predstavení, odkiaľ som, ma pár minút suverénne kŕmil informáciami, aké máme dobré mužstvo na tomto šampionáte, že hráme atraktívny futbal a či proti Američanom nastúpi aj Rosický.

Nezažil som to v zahraničí prvý raz. Stačilo niekoľko viet, aby som ho vyviedol z trinásť rokov trvajúceho omylu. Ktovie, možno mal v čase nášho delenia práve službu.